Známe tváre spomínajú i prognózujú – aký bol rok 2016 a aký bude rok 2017

Aký bol, aký bude. To sú otázky, ktoré často rezonujú na prelome rokov. Bilancovanie toho minulého je často o uhle pohľadu na to, čo sa už stalo. Prijímanie sľubov je zase neraz o odvahe dať si predsavzatia do dní budúcich. Odpovede na takéto otázky sú vskutku rôznorodé.

Astronóm povedal, že rok 2016 bol o sekundu dlhší. Učiteľ vyhlásil, že to bol rok nenaplnených sľubov. Prognostik zase predpovedá, že nás čaká svetlá budúcnosť. No skeptik mu oponuje, že včera bolo isto lepšie ako nám bude zajtra. A ak by sme chceli mať z tejto témy ešte väčší myšlienkový miš-maš, mohli by sme sa poohliadnuť po slovách astrológov, jasnovidcov, ezoterikov či prorokov.

Vráťme sa radšej do reality všedných dní. Začítajte sa do myšlienok ľudí, ktorí vlani na stránkach portálu vozickar.sk upútali pozornosť našich čitateľov. Svojimi životnými osudmi, podnetnými názormi, aktívnym prístupom k životu a pozitívnym vzťahom k minorite ťažko zdravotne postihnutých.

Oslovili sme ich tromi otázkami:

1. Čo najpozitívnejšie priniesol rok 2016?
2. Čím vás pri bilancovaní uplynulých 366 dní a jednej sekundy navyše 🙂 vlaňajšok najviac rozosmútil?
3. Aké osobné ciele si dávate pre nastávajúcich dvanásť mesiacov roka 2017?

  Silvia Shahzad, poslankyňa Národnej rady SR

1. Pre mňa osobne je to samozrejme možnosť ovplyvňovať politiku a dostávať do povedomia viac témy spojené s ľuďmi so zdravotným postihnutím. Netvrdím, že som dosiahla maximum, čo som mohla, ale snažila som sa. Ešte asi chvíľku potrvá, kým to budú cítiť viacerí. Zmeniť myslenie ľudí sa, žiaľ, iba zákonmi nedá.
2. Ešte stále tu máme príliš veľa ľudí, ktorým sa nedostáva dostatočná pomoc a nevedia, kde ju majú hľadať. Až príliš často boli medializované prípady, ktoré hovoria o nespravodlivom systéme alebo zlyhávaní úradníkov. A ľudia padajú do siete chudoby. Je to preto, lebo sociálna politika nie je prioritou sociálnej vlády. Musím skonštatovať, že na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny mi chýbajú ľudia, ktorí by vzišli z neziskového sektora a za tieto skupiny ľudí by viac bojovali. Tí, čo tam sú, iba obhajujú svoje konanie a zabúdajú, že by mali obhajovať predovšetkým týchto ľudí.
3. V roku 2017 sa budem naplno venovať hlavne bariéram. Veľmi jednoduché pomenovanie, ale veľmi široká téma.

  Samuel Andrejčík, paraolympionik, boccia

1. Za mňa ako športovca, dúfam, že veľký prínos bude mať nový Zákon o športe. Pevne verím, že aj menej financované športy sa budú mať možnosť rozvíjať a Slovensko tak bude reprezentovať väčší počet mladých talentovaných športovcov. 🙂
2. Rok 2016 bol pre mňa tak veľmi vyčerpávajúci, keďže som bol v maturitnom ročníku a do toho sme mali veľký počet štartov na medzinárodných podujatiach a samozrejme prípravu na vrchol sezóny – letné paraolympijské hry (LPH) v Rio 2016, takže sa o rozosmútení ani nedá rozprávať. Pre mňa osobne to bol veľmi úspešný rok a bodaj by bol tento rok minimálne tak dobrý ako ten predchádzajúci. Jedno mínus z môjho pohľadu je bezpečnostná situácia v Európe, súvisiaca s terorizmom. Je smutné, že sa v dnešnej dobe potykáme s takýmito problémami.
3. Za mňa to je jednoznačne úspešné dokončenie prvého skúškového obdobia na Technickej univerzite v Košiciach. A následne príprava na ďalšie medzinárodné turnaje, keďže začína nový paraolympijský cyklus a s ním nominácia na LPH Tokio 2020.

Na záver mi, prosím, dovoľte zaželať všetkým čitateľom do roka 2017 veľa zdravia a úspešných dní.

  Marek Gergely, paraolympionik, tenista

1. Som vďačný aj za to, že mi auto aj po šiestich rokoch a najazdených 180-tisíc kilometrov šľape bez chyby. To mi umožňuje byť aktívny v mnohých iných činnostiach.
2. Rok 2016 jednoznačne poznačilo zranenie bedrového kĺbu, ktoré mi narušilo vlaňajšiu tenisovú sezónu. Nejasná budúcnosť kvôli tomu pretrváva doposiaľ.
3. Z mojej predošlej odpovede je zrejmé, čo je pre mňa prioritou. V prvom rade sa musí vyriešiť problém s kĺbom. A potom už môžem požadovať férové plnenie športovej prípravy… Férové voči sebe.

  Zuzana Jurisová, predsedníčka občianskeho združenia Ľudia proti hendikepu

1. Teším sa, že sme jednému nášmu členovi vybavili invalidný vozík. Radosť mám aj z toho, že som zohnala plienočky pre dieťa našej ďalšej členky. Spokojnosťou som priam pookriala, keď sme postihnutému chlapčekovi priniesli počítač s monitorom, klávesnicou. Nedávno som sa potešila aj z toho, že som omeškala autobus. Lebo som dvom tetám o paličkách pomáhala vyjsť výťahom. Tých päť poschodí sme sa aj zasmiali. Bolo v nich toľko optimizmu… Proste boli zlaté. Musíte sa radovať zo stretnutia s pozitívnymi ľuďmi.
2. Čo ma rozosmúti? Aj rok 2016 bol poznačený bezmocnosťou, keď som bola pracovne na návšteve a mnohí opatrovatelia boli a stále sú viditeľne „zničení“ starostlivosťou o svojho ťažko zdravotne postihnutého príbuzného. Viem, že majú ťažký, neraz preťažký život a ja im z „moci úradnej“ nemám ako pomôcť. Zákony sú také, aké sú a prax často nie je ústretová k zdravotne postihnutým ľuďom.
3. Len nech každé ráno vyjde slniečko. Som optimistka. S tak pozitívnymi ľuďmi, ako som spomínala v prvej odpovedi, mnohé vyriešime a tým, ktorí to potrebujú, pomôžeme.

  Marcela Václavková Konrádová, predsedníčka občianskeho združenia Prístav nádeje

1. Rok 2016 priniesol so sebou množstvo prekvapení, nových informácií, ale aj turbulencií. Podarilo sa mi zorganizovať viacero verejno-spoločenských podujatí nielen pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale aj pre rodiny v núdzi. Obohacujúcim bolo pre mňa najmä stretnutie s americkými paraolympionikmi – vyslancami pre sledge hokej, ktoré som realizovala koncom jesene. Avšak najpozitívnejšie je pre mňa uvedomenie si, že ľudia ešte dokážu byť ľuďmi. Vedia sa spojiť a zjednotiť, keď ide o dobrú myšlienku, o konkrétnu pomoc. Do životov ľudí sa vrátila ľudskosť. To mi ukázal uplynulý rok.  A to, okrem pozitívneho myslenia, ktoré je pre život veľmi dôležité, človečina – ľudskosť, je pre mňa tá najpozitívnejšia skúsenosť.
2. Bežne sa nezamýšľam nad tým, čo ma rozosmutňuje, pretože zastávam názor, že tam, kde sa, na čo sa fokusujem – zameriavam, to rastie. A smútok nie je pozitívna emócia a už vôbec nechcem, aby rástol, mal v mojom živote veľa miesta. Ale… Život nám do cesty prináša skutočne rôzne situácie, ktoré nie sú jednoduché a veľakrát v nás vzbudia ľútosť, smútok. Keď si odmyslím politické dianie a rôznorodé spoločenské problémy, ktoré sa dotýkajú aj Slovenska, jednotlivých rodín, niekedy mi je smutno z ľudskej závisti a z takzvaného škatuľkovania. Zároveň akoby niektorí z nás zabúdali, že „nie je všetko zlato, čo sa blyští“. Inak povedané – nie všetky veci, ktoré sa na prvý pohľad javia pozitívne, takými pod povrchom aj v skutočnosti sú. Niekedy je to tak, že sa usmievame, aj keď v duši ukrývame smútok, bolesť a sklamanie. No málokto to aj vidí, chce vidieť. Samotnou kapitolou je vec predsudkov a súdenia. Tu máme tiež ešte značné medzery.
3. Jedným z cieľov, v ktorých by som chcela zotrvať, je pozitívne myslieť. Dokázať pozerať na veci z viacerých strán, uhlov pohľadu alebo kocky. Lebo minca má len dve strany, no kocka ich môže mať viacero. 🙂 Aj v roku 2017 by som chcela priniesť množstvo zaujímavých projektov, ktoré dokážu ľudí nakopnúť v tom pozitívnom slova zmysle, ktoré dokážu skvalitniť životy ľudí a obohatiť ich. Nech rok 2017 je harmonický a plný lásky. Lebo nech sa ženieme za peniazmi či prosperitou, bez citu a lásky aj tak nič nemá trvalý zmysel.

  Jozef Metelka, paraolympionik, cyklistika

1. Rok 2016 bol pre mňa celkom výnimočný. Podarilo sa mi naplniť zopár cieľov, ktoré, verím, že ma posunú bližšie k mojim snom. Tie sa začínajú plniť, no nie nadarmo sa vraví – buď opatrný so svojimi prianiami. Najvzácnejším momentom vlaňajška bol štart na svetovom pohári dráhových pretekov v Glasgowe a paraolympiáda Rio 2016. A najviac ma potešili ľudia, ktorí mi umožnili podávať výkony hodné štartu na týchto podujatiach. Rovnako ma obohatili i nové stretnutia s kamarátmi a inšpiratívnymi osobnosťami.
2. Neviem, či dokážem odpovedať na túto otázku. Nemám pocit, že by ma niečo veľmi rozosmútilo. Nezvyknem plakať nad rozliatym mliekom a preto sa radšej pozerám viac dopredu ako dozadu.
3. Rad by som budoval mosty medzi parašportom a športom. Mám pocit, že na Slovensku sa stále hovorí o búraní múrov, avšak menej o budovaní mostov a vytváraní podmienok pre súdržnosť parašportu a športu. V športe väčšinou záleží na výkone a nie na tom, ako atlét pôsobí navonok.

  Dalibor Novotný, hendikepovaný rezbár

1. Potešilo ma, že odborníci si všímajú aktivity a snaženia aj hendikepovaných ľudových umelcov. Dôkazom tohto tvrdenia je, že moju prácu vlani ocenilo Národné osvetové centrum.
2. Je toho viac negatívneho, čo rok 2016 priniesol. Na jednej strane bola zle sa vyvíjajúca politická situácia doma i vo svete. Rôzne aféry, korupcia. A potom je tu extrémizmus s jeho rôznymi prejavmi. To musí trápiť každého slušného človeka. Ako pohybovo hendikepovaný človek musím spomenúť bariéry, o odstraňovaní ktorých sa veľa hovorí, ale stále nám sťažujú život.
3. Byť stále aktívny napriek hendikepu, zapájať sa do rôznych kultúrno-športových akcií. A  vyrábať  moje rezbárske výrobky aj suveníry, darčeky. Pokračovať chcem v spolupráci s Komunitnou nadáciou Liptov, združením Parasport24, ale aj s mestom Liptovský Hrádok.

  Ivo Páleník, aktivista proti bariéram

1. Dlhodobo bojujeme nielen proti architektonickým bariéram, ktoré sťažujú život zdravotne hendikepovaným ľuďom. Teší ma, že aj vlani sme zaznamenali pozitívny ohlas a záujem o našu organizáciu. O to, čo robíme a snažíme sa urobiť pre telesne hendikepovaných. Rok 2016 nám priniesol veľa kontaktov, spolupracovníkov, ktorí sa podieľajú na plnení viacerých našich projektov.
2. Nestabilná politická scéna všade, kde oko dovidí, spokojného nenechá asi nikoho. Nás, zdravotne postihnutých navyše trápi bagatelizovanie našich potrieb počínajúc štátnou správou a samosprávy. Neustále vnímame ignoranciu verejnosti ohľadom bezbariérovosti. Mám pocit, že neubúda, pribúda jej viac a viac.
3. Opak predchádzajúcej odpovede. 🙂

  Aneta Vidurová, šéfredaktorka portálu Vozíčkář, bezbariérové divadlo Barka

1. Okrem iného ma potešila dobrodružná výprava Vaška Uhra, ktorý na elektrickom vozíku s kamarátom prešiel trasu popri Vltave. Ešte pred materskou dovolenkou som sa podobných výprav, ktoré boli bláznivými integračnými akciami, sama zúčastňovala. Vrátila som sa vďaka tejto výprave do doby, kedy ten život bol krásne hendikepovane neviazaný. 🙂 Tiež ma potešilo, že sa u nás výrazne zintenzívnila spoločenská diskusia o sexuálnej asistencii pre zdravotne hendikepovaných ľudí. O tejto možnosti sa v Česku už nielen hovorí, ale stala sa skutočnou realitou. Keď sme pred dvoma rokmi začali organizovať debaty na túto tému, začali sme rúcať tabu, nedúfala som, že tak rýchlo sa to podarí. Aj keď prekážok a problémov bolo veľa, našli sa ľudia, ktorí prestali diskutovať a začali konať. Držím palce do ďalších výziev.

2. Rozosmútila ma a neustále ma rozosmutňuje spoločenská rezignácia. Občas mám aj ja príznaky tejto civilizačnej choroby a dosť ma to štve. Boj s ňou je ťažký, odohráva sa každý deň, ale má zmysel.
3. Preto si prajem, aby takých atakov bolo v tomto roku čo najmenej. Aby vždy bola nejaká cesta a aby sa človek nebál po nej vykročiť. A zároveň, aby po tej istej ceste kráčal stále a neuhýbal k iným cieľom. Potom sa azda podarí mnohé – služby pre hendikepovaných sa budú zabezpečovať tak, aby boli účelné a efektívne. Potom sa azda nájde cesta, aby ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím dokázali žiť samostatne. Potom sa azda podarí nasmerovať mladých ľudí v ústrety veľkým možnostiam, ktoré sa v dnešnom svete postihnutým otvárajú.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/bezbarierovost-je-neustale-aktualna-tema/

https://www.vozickar.info/ocakavania-smerovane-na-letnu-paraolympiadu/

https://www.vozickar.info/pre-zdravotne-postihnutych-je-velkou-oporou/