N. Fairall chce znovu zápasiť s gravitáciou
Skoky na lyžiach sú tak trochu hrádky s gravitáciou. Nech je však let vzduchom ako chce dokonalý, perfektný, nakoniec si (doposiaľ neobjavené) „gravitony“ pritiahnu lyžiara späť k sebe. A v momente dotyku lyží s doskočiskom vstupujú do hry ďalšie fyzikálne „nevyhnutosti“. Napríklad taký zákon akcie a reakcie je neúprosný. Svoje o tom vie americký exreprezentant Nicholas Fairall (29) z New Hampshire.
-
Olympiáda v Rusku nedopadla podľa predstáv
Prvý raz sa malý Nicholas postavil na lyže ako štvorročný. A na vrchol detského skokanského mostíka sa postavil o dva roky neskôr. Údajne už prvý skok ho fascinoval natoľko, že úplne stratil záujem o lyžovanie. Jeho jedinou túžbou a cieľom sa stali len a len skoky na lyžiach.
Fairall sa každým rokom zlepšoval. Pomaly, no vytrvalo sa presadzoval na domácich mostíkoch. Nakoniec sa dočkal chvíle, kedy ho Americká lyžiarska asociácia poslala na európske turné. V tvrdej konkurencii na seba upozornil v roku 2009 na tradičnom novoročnom podujatí v Garmisch-Partenkirchen v Nemecku. O mesiac neskôr Fairall vyhral skokanskú súťaž Eisenerz (Rakúsko). A jeho športový sen sa začal prebúdzať do reality.
Fairall od roku 2009 nechýbal na žiadnych významnejších skokanských pretekoch. Od svojho debutu absolvoval 13 svetových pohárov, zúčastnil sa desiatky individuálnych pretekov. Zranenia, ktorých sa obáva každý vrcholový športovec, sa mu našťastie vyhýbali.
Pred zimnými olympijskými hrami v Soči 2014 vyhral domácu kvalifikáciu v USA. V Rusku sa mu však veľmi nedarilo. V individuálnej súťaži na veľkom mostíku skončil až na 35. mieste. Vedel, akú urobil chybu, ako sa pod jeho odskok od „stola“ podpísala nervozita. Na najvýznamnejšom športovom podujatí proste zaplatil nováčikovskú daň.
-
Zlomený stavec, natrhnuté pľúca, zlomené rebrá…
Fairall však vedel, že má na viac. A tomuto presvedčeniu bol odhodlaný podriadiť celú prípravu v medziolympijských rokoch. O svojich kvalitách chcel presvedčiť už na Turnaji štyroch mostíkov v sezóne 2014/2015. V kvalifikácii skokanských pretekov 5. januára 2015 v Bischofshofene (Rakúsko) mal pri odraze dobrý pocit. V duchu si povedal – bude to dlhý skok. Aj bol. Lyžami sa dotkol snehu na hranici 127 metrov.
V tom momente však začal svoju moc uplatňovať zákon akcie a reakcie. Fairall si uvedomil, že pri doskoku posunul pravú nohu príliš dopredu. Vedel, že spadne. Rozhodol sa však s pádom bojovať, aby sa mu dlhý skok započítal do kvalifikácie. Nebolo to dobré a už vôbec nie správne rozhodnutie. Snaha udržať sa čo najdlhšie na lyžiach vyústila v ťažký pád. Hlava narazila medzi lyžami na tvrdé doskočisko a nasledovalo niekoľko nekontrolovateľných kotrmelcov. Za takmer hrobového ticha ostal Nicholas ležať nehybne na snehu.
Ako neskôr Fairall povedal, ani na chvíľu neupadol do bezvedomia, takže celý priebeh kolíznej situácie si pamätá do najmenších detailov. Jasne si spomína aj na moment, kedy si uvedomil, že jeho pád neostal bez následkov.
„Keď sa ku mne zbehli organizátori, poprosil som ich, aby ma vyzuli. A niekto mi povedal, že už som bez topánok. A v tom momente som pochopil, že moje zranenie je vážne. Keď si totiž dávate dole skokanské topánky, dosť to bolí. A ja som nič necítil,“ úplne nevzrušene, uvoľnenie spomínal Fairall.
Jeho tušenie bolo, žiaľ, správne. Hrozivý pád zapríčinil ťažké devastačné zranenia. Zlomený driekový stavec (L1), dve zlomené rebrá natrhli pľúca, pomliaždené obličky, vnútorné krvácanie na viacerých miestach. K týmto všetkým zraneniam pri dôkladnom vyšetrení v nemocnici pribudlo ďalšie, najzávažnejšie – poškodenie miechy za zlomeným stavcom.
-
Fairall píše knihu o tom, ako „zabiť“ frustráciu
Po život zachraňujúcej operácii v Rakúsku bol Fairall prevezený do USA. Absolvoval niekoľkomesačnú rehabilitáciu v Kessler Institute vo West Orange v New Jersey. Nasledoval pobyt vo High Fives v Truckee, Kalifornia, v blízkosti jazera Tahoe.
„Mal som na výber. Buď ostanem sedieť na invalidnom vozíku a ľutovať sa. Alebo vyleziem z domu a budem si užívať život,“ povedal Nicholas Fairall novinárom, keď sa po roku nečakane zjavil v Bischofshofene.
Dokonca sa výťahom vyviezol až hore na mostík. Pri pohľade dole vyhlásil, že si už začína cítiť končeky prstov na nohách. A preto verí, že sa znovu, opätovne ocitne s lyžami na nohách na vrchole skokanského mostíka a pustí sa dole. Isto to už nebude reprezentačný skok, ale znovu sa pustí za pásy s gravitáciou. Aby Fairall splnil svoj druhý veľký sen, podrobuje sa náročnej rehabilitácii. Cvičí prakticky sedem dní v týždni. V rehabilitačnom stredisku, i doma. Nevytyčuje si žiadny termín, kedy sa musí znovu postaviť, nevytvára si nesplniteľný harmonogram. Cíti však, že má na to, aby sa raz na lyže znovu postavil.
Popri cvičení Fairall motivuje rovnako postihnutých verejnými vystúpeniami, besedami. Osobným príkladom dokazuje, že aj človek na vozíku môže byť samostatný. Neraz na stretnutia po Spojených štátoch letecky cestuje sám, bez asistenta.
Fairall z vlastnej skúsenosti vie, ako prekonať najťažšie obdobie po úraze. Ako „zabiť“ frustráciu vo vlastnej mysli. Ako „vyčenčovať“ chvíle beznádeje za víziu lepšej budúcnosti. A hlavne, ako a prečo treba začať aktívne žiť. O tom všetkom píše vo svojej knihe, ktorá by sa tohto roku mala dostať na pulty amerických kníhkupectiev.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/vozickar-llovera-jazdil-na-dakare/
https://www.vozickar.info/takmer-sa-nehybe-no-zaraba-pre-vyskum/
https://www.vozickar.info/adamovi-porubskemu-ucarovalo-vozickarske-ragby/
https://www.vozickar.info/zena-bez-noh-sa-venuje-sportu-i-modelingu/