Integrácia zdravotne postihnutých je vždy o ľuďoch
ČLÁNOK PONÚKA: Dva skutočné príbehy o tom, že integrácia zdravotne postihnutých môže mať rôzne podoby. Raz je nadštandardne ústretová a druhý raz hlúpo arogantná. Avšak aj tentokrát, vďaka prísloviu – všetko zlé je na niečo dobré – hlúposť umožnila rozkvitnúť nevídanej spolupatričnosti.
V súvislosti s osobami, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť, sa pravidelne stretávame už s tradičnými požiadavkami. Integrácia tejto minority do zdravej spoločnosti si vyžaduje empatiu, akceptáciu, adaptáciu, asistenciu, kooperáciu… Môžeme však použiť koľko len chceme odborných výrazov, podstatná je osoba na druhej strane. Tá, na koho vozičkár či inak zdravotne postihnutý „narazí“. Buď je to slušný človek a ten na to, aby sa správal prirodzene ľudsky, nepotrebuje žiadne odborné vzdelanie. Alebo je to „sketa“ a takému nepomôže ani doktorát zo sociálnej práce, aby sa správal ako (empatický) človek. Ponúkame dva príbehy na potvrdenie nášho názoru s podtitulom Integrácia v praxi.
■ Corey Best: „Moment, hneď som pri vás“
Ulicami Bostonu v štáte Massachusetts (USA) sa túlal chlapík na elektrickom invalidnom vozíku. Mal dve hodiny do stretnutia s dcérou, s ktorou sa nemohol vidieť desať rokov. Zrazu mu napadlo, že by mal urobiť na ňu dobrý prvý dojem. No pohľad do výkladu, sklo ktorého odrážalo jeho hlavu s dlhými neupravenými vlasmi, mu vykríkol – veď vyzeráš ako bezdomovec.
A tak v cudzom meste začal hľadať holičstvo či kaderníctvo. Až ôsmy či deviaty človek ho nasmeroval správnym smerom – dva bloky rovno a potom doprava. Na rohu je reklamný pútač. Skutočne, potešil sa vozičkár, keď k nemu došiel. Úsmev na tvári mu zamrzol, keď zbadal vysoké schody, ktoré viedli do holičstva.
A tak znovu, tentokrát pred holičstvom začal oslovovať ľudí, či nevedia, kde je holičstvo… Už s dôvetkom – holičstvo, do ktorého vojde aj na vozíku. A v duchu si hovoril, nech je integrácia účelná – nielen poradiť kam ísť, ale poradiť tak, aby sa tam aj dalo na vozíku ísť. Nakoniec to však nebolo treba, lebo spoza otvorených dverí ho začul kaderník Corey Best. Vyklonil sa a stroho, no zároveň milo zakričal: „Moment, hneď som pri vás.“
Pochybujeme, že Best mal naštudované odborné poučky na tému integrácia, komunikácia, ústretovosť k ľuďom so špecifickými potrebami. Urobil však presne to, čo by pán profesor odporúčal študentom počas vysokoškolskej prednáške pri takomto ukážkovom príklade.
Schytil do rúk potrebné „náradie“ a chlapíka na chodníku ostrihal a nahladko oholil. Rozlúčil sa obligátnou vetou: „A navštívte nás znovu. Sme tu pre vás.“
■ Najhorší, najstupídnejší verbálny útok
Pre druhý prípad sme sa vybrali do Londýna, kde žije Shannon Murray. Na invalidnom vozíku je od svojich 14 rokov, kedy po nehode pri potápaní ochrnula od pása dole. Nepoddala sa však zlému osudu a napriek hendikepu žije aktívny život. Dnes 42-ročná žena je známou herečkou, spisovateľkou, uznávanou konzultantkou pre oblasť života ľudí so špeciálnymi potrebami.
V živote sa stretla s pozitívnymi i negatívnymi reakciami na svoje postihnutie. S empatickou pomocou i s opovržlivými pohľadmi. Avšak to, čo nedávno zažila na Cardiff Central, ako sa sama vyjadrila, vraj bolo to najhoršie, najstupídnejšie. Zároveň, paradoxne, veľmi povzbudivé, potvrdzujúce, že integrácia sa ozaj stáva súčasťou myslenia slušných ľudí. A takých nie je málo.
Ale vráťme sa k nášmu príbehu. Shannon často cestuje za prácou, priateľmi alebo len tak za oddychom, spoznávaním nových miest. Bez asistenta.
Herečka na vozíku si preto pri návrate z jedného výletu pri hlavnej železničnej stanici vyhliadla práve takýto taxík. Keď k nemu prišla a otvorila dvere, vodič začal na ňu kričať, že ju nikde neodvezie. Vraj sa do auta nezmestí a on sa nebude namáhať skladať vozík a ukladať ho do kufra. Vrieskal na ňu tak hlasno, že to počuli všetci okolo. A keď zreval, že nech neotravuje, nech môže zobrať seriózneho zákazníka, v šoku sa od auta vzdialila.
■ Tiché opovrhnutie taxikára názorom na integráciu
Slzy mala na krajíčku. Taký bezohľadný útok kvôli svojmu hendikepu ešte nikdy v živote nezažila. Stalo sa niečo strašné, nepredstaviteľné. Po chvíli však Shannon začala registrovať niečo, čo obnovilo jej dôveru voči zdravým ľuďom. Znovu začala veriť, že integrácia a tolerancia sa zo sŕdc slušných ľudí nevytratila. Siedmi či ôsmi ľudia čakajúci za ňou na taxík postupne odmietli doň nastúpiť na znak protestu. Tichým opovrhnutím dali taxikárovi najavo, že takému hulvátovi nedajú zarobiť a do jeho auta si nesadnú.
Zúrivý muž nakoniec nadávajúc odišiel bez zákazníka. Shannon sa samozrejme na jeho bezprecedentný verbálny útok sťažovala. A údajne sa už na Cardiff Central viac neobjavil.
Ďalšie články z tejto kategórie:
