Jiří Čeloud: „Čím viac sme v Maroku trpeli, tým viac sme dostali“
ČLÁNOK PONÚKA: Cestopis o tom, že kým pred niekoľkými rokmi ako inšpirácia k naštartovaniu nového života v „pokazenom“ tele postačoval pútavý plagát, Jiří Čeloud postúpil o level vyššie. S tým istým zámerom ponúka dokumentárny film s hlbokým posolstvom.
Návrat medzi živých, keď sa človek po úraze zobudí v „cudzom“ tele, ktoré odmieta myseľ počúvať, je zložitý proces. Rozprávať by o tom mohol i Jiří Čeloud (29), ktorý ako šestnásťročný skočil hlavičku do rybníka. Dno však bolo priblízko a tak si zlomil krčný stavec. Šesť týždňov strávil na ARO, viac ako rok žil ústavnou rehabilitáciou. Učil sa znovu jesť, umývať sa, používať invalidný vozík… Na ergoterapii v Košumberku uvidel plagát Dušana Petřavalského, ktorý na handbike došiel až do Ríma.
„Niečo také by som aj ja chcel raz zvládnuť,“ povedal si v duchu a odvtedy začal snívať.
Päť rokov zavretý doma rozmýšľal, zvažoval pre a proti, v mysli si prehrával obrazy svojich budúcich ciest. Avšak hlavne cvičil, posilňoval, lebo svoje sny skutočne mienil „prebudiť“ do života ako bozk Šípovú Ruženku. A dnes Jiří Čeloud môže na základe vlastného poznania zodpovedne vyhlásiť:
Island, Izrael a Palestína, Maroko, Irán – krajiny, v ktorých kvadruplegik Jiří Čeloud zanechal odtlačok kolies svojho handbike, sú toho dôkazom.
■ Stretávali púštne koráby, prežívali púštne búrky
Po okružnej jazde na ostrove Island a spoznávaní biblických miest v Izraeli a Palestíne na handbike si naplánoval Maroko (Marocké kráľovstvo, štát nachádzajúci sa na severe Afriky. V krajine žije približne 32 miliónov obyvateľov). Nie ako dovolenkovú destináciu. Spolu s chodiacimi handbikermi Martinom Matějom a Pavlom Přichystalom sa rozhodli o svojej ceste natočiť dokumentárny film. Pod názvom Zlom vaz sa premietal v kinách, bol v ponuke autobusovej siete RegioJet, záujem vzbudil aj vo vysokoškolských kluboch. Na Youtube má vyše 16-tisíc vzhliadnutí.
Poďme sa teda previesť po marockých cestách a necestách, ktoré mali chvíľami až hororový nádych. Počas 36 dní a viac ako 1 100 kilometrov sa toho udialo veľa zaujímavého, ale aj zvláštneho a nevídaného. Púštne koráby (ťavy) boli všadeprítomné. Aj púštne búrky sa kde-tu objavili. Chlapci však boli na ne pripravení. Látkové celotvárové „chrániče“ piesku nedali žiadnu šancu.
Avšak ani jeden z handbikerových cestovateľov neočakával, že v slnečnom africkom Maroku im najviac problémov spôsobí chlad a sneh. Ako po prejazde Veľkého Atlasu skonštatoval Jiří Čeloud, na túto situáciu neboli vôbec pripravení. Kvôli hustému sneženiu bola cesta na jednom úseku uzavretá, kolesá sa na hustom snehu pretáčali na mieste. Martin a Pavel museli z cesty odhŕňať sneh rukami , aby na špagáte dokázali potiahnuť Jiřího cez kopce snehu.
■ Jiří Čeloud: „Bože, veď nie sme sa Sibíri“
Na marockej expedícii sa v pohorí Veľkého Atlasu menilo počasie ako pri zrýchlenej predpovedi doktora Iľka. V priebehu polhodiny sa vystriedala slnečná páľava s dažďom a snehom. Nakoniec z kopcov zakvílila pravá snežná metelica. Až Jiří Čeloud zdesene vykríkol: „Bože, veď nie sme sa Sibíri.“
Predstava, že v takom počasí naplní expedícia plánovaný denný limit 50 kilometrov, bola nemysliteľná. Aj pätina tejto vzdialenosti bol heroický výkon. Avšak nielen sneh bol nepriateľom marockých cestovateľov. Protivietor „zastavoval“ handbikerov aj pri zjazde z atlaských výšin. Desať dní proti nemu bojovali ako Cervantesov rytier Don Quijote s veternými mlynmi. A hoci handbikeri schádzali z výšky 2 283 metrov nad morom, „kilometríky“ pribúdali veľmi pomaly. Chvíľami mali chlapci pocit, že nastane nezvyčajný fyzikálny jav. Sila protivetra sa vyrovná gravitácii a handbike „skamenejú“ naklonené dole kopcom ako rikša v Pompejách „uspatá“ vezuvským popolom.
Boli však aj dni, kedy sa štatistika prejdených kilometrov výrazne zlepšovala. Po rovine, s vetrom za chrbtom, si Jiří Čeloud s „parťákmi“ zapísal za jeden deň vyše 70 kilometrov. A keď sa zas inokedy rútili dole kopcom 60-kilometrovou rýchlosťou, tak po západe slnka zaevidovali denný rekord – niečo vyše 80 kilometrov. Po 36 expedičných dňoch boli s priemerným denným „požieraním“ 33,55 kilometrov spokojní. Veď do Fezu, odkiaľ odlietali domov do Brna, došli s dostatočnou časovou rezervou.
■ Maročania sladkí ako med alebo otravní ako yperit
Maročania, ktorých Jiří Čeloud a jeho „parťáci“ stretávali, boli navlas podobní extrémnym rozdielom počasia v horách tejto africkej krajiny. Jedni sladkí ako ďatle, ktoré tvorili základnú ponuku na trhoch v Merzouge, Ouarzazate, Errachide či v Zeide. Iní zase vypočítaví, chladní a otravní ako yperit podávaný v malých dávkach.
Jiří Čeloud zažil chvíle bezmocnosti, keď ho nejakí fagani okrádali o potraviny v ruksaku tváriac sa, že tlačia jeho handbike. A všetkým trom bolo na grc, keď im miestny „príštipkár“ vnucoval ubytovanie v prázdnej a nevykúrenej miestnosti pod Veľkým Atlasom za cenu luxusnej hotelovej izby. Keď odmietli, zavolal policajta, aby zakázal miestnym prichýliť na noc skrehnutých handbikerov. Chlapcom sa priečila aj zištná pomoc, keď za nejakú drobnosť Maročania žiadali kvalitné oblečenie či vnucovali nekvalitný a nepotrebný tovar z vlastnej ponuky.
Našťastie, omnoho viac bolo tých, ktorí pomáhali len preto, že pomôcť chceli a nič za to nepýtali. Neraz ich už pod rúškom tmy miestni obyvatelia ubytovali a na raňajky im pripravili lukulské hody – tadžín (tajine), kebab, keftu, pastillu, svenj. Dirar, ktorého náhodne oslovili, im napríklad ponúkol strechu nad hlavou napriek tomu, že nemali peniaze. Povedal, že pre cestovný ruch je dobré pomôcť im, lebo doma budú Maroko chváliť a tak prídu do ich krajiny ďalší turisti.
■ Šialení cudzinci na smiešnych bicykloch
Najneočakávanejšia a zároveň najpotrebnejšia pomoc prišla vo chvíli, keď sa nachádzali azda v najhoršej situácii počas celej expedície. Na vrchole kopca s kolesami zaborenými do vysokého snehu si nedokázali ani len predstaviť ako a kedy zídu k najbližšiemu ľudskému obydliu. Iskierku nádeje im vlial vodič ťažkého posypového auta s veľkou radlicou vpredu. Zastavil pri nich a neveriacky civel na troch handbikerov zaviatych snehom. Jazyková bariéra však bola priveľká. A tak skrehnutí Česi bezmocne civeli na vzďaľujúce sa spätné svetlá a strácajúci sa hukot auta prevyšovala marocká meluzína.
O to intenzívnejší pocit šťastia a hlavne vďaky ich zaplavil po krátkom čase, keď začuli hluk silných motorov. A potom uvideli, ako sa k nim blížia dva Land Rovery s otvoreným úložným priestorom. Vodič totiž vysielačkou zavolal kolegov, aby prišli zachrániť šialených cudzincov na smiešnych bicykloch poháňaných rukami.
Cestári „stroje“ vyložili na korbu, premrznutým chlapom ponúkli vykúrené kabíny. V meste Azau ich vyložili priamo pred hotelom. Keď im cestovatelia povedali, že sú už v závere cesty bez peňazí, bez slova handbike znovu naložili a odviezli ich na svoje pracovisko, kde mali útulne zariadenú oddychovú miestnosť.
Jeden z vodičov odbehol do bankomatu a na stôl im položil 200 dirhamov (183 eur). Ráno mali nachystané také bohaté raňajky, že si kopec jedla museli zobrať aj na cestu. Jiří Čeloud a jeho priatelia túto pomoc okomentovali slovami:
■ Zlom vaz je splateným dlhom za farebný plagát
Dokumentárny film Zlom vaz však nie je len o jednej exotickej, odvážnej expedícii s mnohými interesantnými spomienkami. Je to aj splatený dlh… Jiří Čeloud niekedy dávno, na začiatku bytia v novom tele po neuváženom skoku do rybníka dostal niečo viac ako je honosný dar. Plagát hlásajúci úspech Dušana Petřavalského, ktorý na handbike došiel až do Ríma, mu daroval životnú inšpiráciu, zmysel bytia. Silu prekonať nepriazeň osudu a začleniť sa do zdravej spoločnosti.
Dokumentárny film a besedy o ňom v školách, na rôznych podujatiach plní tú istú funkciu. Má ambíciou byť inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa nechcú vzdávať svojmu onemocneniu. Chce byť impulzom aj pre tých, ktorí začali rezignovať, chcú vzdať boj za lepší začiatok. Má ich „nakopnúť“, aby znovu začali žiť, pretože Jiří Čeloud je dôkazom, že práve táto cesta, aj keď tŕnistá, je to správne rozhodnutie.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/jeff-bauman-obet-terorizmu/
https://www.vozickar.info/film-hasta-la-vista/
https://www.vozickar.info/atypicky-invalidny-vozik-z-filmoveho-platna/
https://www.vozickar.info/jessabelle-bola-s-voodoo-strasidelnejsia/
