Mária Szegfüová sa roky s úradníkmi „ťahá za prsty“ a komunikuje s nimi len právnickou hantírkou

Marenie alebo podstatné sťaženie výkonu rozhodnutia súdu je nepopierateľný trestný čin (§ 348 Trestného zákona). Za tento kriminálny skutok môže byť páchateľ odsúdený až na dva roky odňatia slobody. Mária Szegfüová (46) z obce Čenkovce na južnom Slovensku sedemročným bojom za svoje práva odhalila jednu slabinu súdnej moci. Štátne úrady, ako dokazuje jej anabáza, môžu medzi paragrafmi „kľučkovať“ aj po prehratom spore na Najvyššom súde SR. A podstatu tohto trestného činu (akosi) nenaplnia.

Ako je možné, že celých sedem rokov trvá spor o tom, či Mária Szegfüová má nárok na požadované kompenzácie? Ako je možné, že doposiaľ nedošlo k náprave vecí, v ktorých jej dal za pravdu dokonca Najvyšší súd (NS) SR? Ako je možné, že chorý človek je podľa úradov takmer zdravý, hoci je to v rozpore s oficiálnou lekárskou dokumentáciou? Na tieto, ale aj ďalšie absurdné situácie reaguje v rozhovore pre vozickar.info Mária Szegfüová.

• Najvyšší súd SR konštatoval porušenie viacerých zákonov

• Skôr ako sa budeme venovať konkrétnostiam, otázka z kategórie – všeobecný úsudok. Ako po viacročnom „dohadovaní“ sa so štátnymi úradmi na okresnej i celoslovenskej úrovni vnímate významové spojenie právny štát verzus Slovensko?

– Dlho som verila, že Slovensko je právny štát. Veď to máme zakotvené aj v ústave. Moje osobné skúsenosti však hovoria niečo iné. Načo máme zákony, keď ich správne orgány štátu nedodržiavajú. Najvyšším súdom SR bolo konštatované, že v mojom prípade správne orgány porušili viaceré zákony, dokonca samotnú Ústavu SR. A nič sa nedeje, k náprave nedochádza. V právnom štáte by sa nemalo stať, že za svoje práva bojujem sedem rokov, aj keď som už niekoľko sporov viackrát vyhrala na NS SR. Právny štát by nemal ignorovať medzinárodné zmluvy, dohovory, ktoré sú nadradené národnej legislatíve. A takto by som mohla pokračovať. Takže, záver na základe osobnej negatívnej skúsenosti je jednoznačný – Slovensko, žiaľ, nie je právny štát.

• Vráťme sa na začiatok. Ste objektívne chorá, imobilná, potvrdzuje to zdravotnícka dokumentácia. Kedy a pri žiadaní o akú kompenzáciu prišlo k prvému konfliktu/zamietnutiu žiadosti?

– Schopnosť samostatnej chôdze som stratila v januári 2009. O kompenzačné príspevky som prvý raz žiadala v júli 2010 po tom, ako mi to odporúčali v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová. Pripomínam, že v komplexnom posudku som mala uvedenú mieru funkčného postihnutia 60 percent. Všetky mnou žiadané príspevky mi priznali, okrem prerobenia kúpeľne na bezbariérovú.

• Takže všetko bolo v poriadku, nie?

– V danej chvíli prakticky áno. Len neviem prečo, keď v komplexnom posudku bolo uvedené, že „Kontrola nie je potrebná!“, o päť mesiacov neskôr bolo všetko inak. Podľa posudkového lekára „nastala regresia stavu a oživenie nervov bez akéhokoľvek poškodzovania“. Údajne došlo k úprave môjho zdravotného stavu a bola som schopná chôdze aj na väčšie vzdialenosti, ako aj chôdze do schodov.

• Na počiatku všetkého je údajná svojvôľa posudkového lekára

• Skutočne ste si mohli zakričať – hosana, stal sa zázrak?

– Žiaľ, len na papieri… Ten znesie aj klamstvo. V skutočnosti som sa už vtedy ledva pohybovala s pomocou kolieskového chodúľa a za asistencie druhej osoby. Potvrdzujú to aj lekárske správy, ktoré však posudkový lekár nebral do úvahy. Na základe svojej svojvôle mi znížili mieru funkčného postihnutia na 40 percent. A tu sa to všetko začalo.

• Takže úrad práce vám začal odnímať predtým schválené príspevky na kompenzáciu jednotlivých činností.

– Presne tak. Bola som však presvedčená o tom, že došlo k nejakému omylu, že meno Mária Szegfüová si poplietli s iným. Verila som, že po mojom odvolaní sa všetko vysvetlí. Veď objektívne, k žiadnemu uzdraveniu predsa nedošlo, práve naopak. Môj zdravotný stav sa zhoršoval. Bohužiaľ, mýlila som sa, že je to len nedorozumenie.

• Takže ste sa kvôli odnímaniu kompenzačných príspevkov začali súdnou cestou domáhať svojich práv. O čo konkrétne ste prišli?

– Po piatich mesiacoch mi odňali preukaz ťažko zdravotne postihnutej osoby so sprievodcom, následne parkovací preukaz. Zastavili mi tiež vyplácanie príspevku na kompenzáciu zvýšených nákladov na hygienu, aj na prevádzku osobného auta. Už ani príspevok na osobnú asistenciu som nemohla dostávať. Úradníkov nezaujímalo, že sama neprejdem ani krok. Príspevok na osadenie stoličkového výťahu mi schválili až po medializácii môjho prípadu.

• Mária Szegfüová spor vyhrala, príspevok aj tak nedostáva

• Azda všetci vedia, že domáhanie sa akýchkoľvek práv súdnou cestou je vzhľadom na pomalosť súdnych konaní beh na dlhé trate. Príbeh s menom Mária Szegfüová však poukazuje na to, že ani konečné rozhodnutie NS SR nie je zárukou nápravy. Zrejme štátni úradníci vedia účinne kľučkovať medzi paragrafmi. Povedzte, v ktorých sporoch ste vyhrali, no napriek tomu správny orgán svoje pochybenie nenapravil?

– S úradom v Dunajskej Strede a jeho Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave som na Najvyššom súde vyhrala už štyri spory. A v ďalšom spore na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu mi Sociálna poisťovňa musela spätne priznať zamietnutý dôchodok. A aj za týmto pôvodným protizákonným rozhodnutím je podpis toho istého posudkového lekára, podľa ktorého som sa zázračne uzdravila. Táto „zhoda okolností“ je veľavravná… Teraz už ku konkrétnym prípadom. V decembri 2012 a opakovane v roku 2016 som na Najvyššom súde SR vyhrala spor o priznanie príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov na hygienu. Napriek tomu mi ho úrad práce dodnes nevypláca. Po tom, ako som prvý raz súd vyhrala, si ma riaditeľka odboru PP na kompenzácie z Ústredia v Bratislave zavolala do svojej kancelárie. Oznámila mi, že musím podať novú žiadosť, inak mi príspevok nepriznajú.

• To azda nie…

– Ani mne sa to nepozdávalo. Ako ma môže niekto nútiť na podanie novej žiadosti po tom, ako som tri roky čakala na verdikt súdu, ktorý rozhodol v môj prospech? Samozrejme, že som to odmietla. Následne ma písomne vyzvali na podanie žiadosti. Považujem to za zavádzanie a úmyselné ovplyvnenie. Keďže mi príspevok nepriznali ani po ďalších odvolaniach a po opakovaných úmyselných prieťahoch v konaní, musela som podať znovu žalobu na súd. V roku 2016 som tento spor znovu vyhrala. Napriek tomu mi príspevok dodnes nepriznali. Práve píšem už tretiu žalobu v tejto veci.

• Ústredie práce znovu hrá mŕtveho chrobáka

• A aký je stav ostatných súdnych sporov, pod ktorými je podpis Mária Szegfüová?

– Oprávnenosť mojej žiadosti o poskytnutie príspevku na prestavbu bezbariérovej kúpeľne a ostatných vnútorných bariér v dome NS SR potvrdil už v roku 2013. Po osemmesačnej nečinnosti úradníkov Ústredia práce som sa obrátila na vtedajšiu ombudsmanku Janu Dubovcovú. Tá skonštatovala opakované bezdôvodné prieťahy v konaní a porušenie princípu dobrej verejnej správy. Následne Ústredie práce vydalo rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia príspevku na „prerábku“ kúpeľne a ostatných vnútorných bariér. A nanucovali mi, aby som si vybudovala vonkajšiu nájazdovú rampu, o ktorú som nežiadala. Logicky som to odmietla, veď prioritne potrebujem odstrániť vnútorné bariéry. Trvalo niekoľko rokov, kým Ústredie práce vydalo rozhodnutie, že príspevok mi napriek verdiktu NS SR nepriznávajú. A tak som znovu podala žalobu na súd. Momentálne čakám na verdikt súdneho senátu. Medzitým mi bol doručený ďalší rozsudok Najvyššieho súdu súvisiaci s mojou zamietnutou žiadosťou o príspevok na úpravu garážovej brány. Aj tento spor som na NS SR vyhrala a  Ústredie práce znovu hrá mŕtveho chrobáka. Na platný rozsudok NS SR zatiaľ nijako nereaguje.

• Môžete zovšeobecniť, aké argumenty uvádza NS SR vo výrokovej časti a akých pochybení sa podľa sudcov voči vám dopúšťajú úradníci?

– Najvyšší súd konštatuje, že rozhodnutia správnych orgánov porušujú Ústavu SR, vnútroštátnu legislatívu aj medzinárodné zmluvy. Zistil tiež porušenie európskeho princípu dobrej  správy. Za veľmi významné považujem konštatovanie súdnych senátov, že môj zdravotný stav nebol posúdený správne! Nie je možné vypracovať nový komplexný posudok v tak krátkom čase. Správne orgány sa nedostatočne vysporiadali s posúdením môjho zdravotného stavu. A svoje zmenené rozhodnutie nijak neodôvodnili. Neakceptovali ani predložené lekárske správy. Súdy konštatovali, že Ústredie práce aj jeho okresné pracovisko konali v rozpore so zásadami správneho konania a konanie správnych orgánov nie je v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania.

• „V mojom prípade sa zákonné lehoty nedodržujú skoro nikdy“

• V jednej z predchádzajúcich odpovedí ste okrajovo spomenuli úrad verejného ochrancu práv. Povedzte nám viac o tom, ako váš prípad posúdila ombudsmanka.

– J. Dubovcová konštatovala porušenie princípu dobrej verejnej správy. Ako aj to, že komplexné posudzovanie môjho ťažkého zdravotného postihnutia je zmätočné a jeho závery nie sú dostatočne vysvetlené a zdôvodnené. Taktiež uviedla porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené Ústavou SR. Odporúčala mi podať sťažnosť na posudkového lekára. Urobila som tak, no úrad práce v Dunajskej Strede moje podanie vyhodnotil tak, že to nie je sťažnosť!? Na takéto hranie sa so slovíčkami, na nečinnosť úradníkov, na prerokovávanie mojich podnetov so samými prieťahmi som už pripravená. Viem, že pri prečítaní mena Mária Szegfüová sa úradník s odpoveďou neponáhľa. V jednom prípade úrad bezdôvodne, nezákonne nekonal viac ako rok.

• Je neuveriteľné, že v „civilizovanom svete“ môžu štátni úradníci (kto vie prečo) fabulovať takéto obštrukcie. Veď predsa máme zákonom stanovené lehoty, dokedy musia orgány štátnej správy občanovi odpovedať na každé podanie…

– V mojom prípade sa zákonné lehoty nedodržujú skoro nikdy. Často sa stáva, že mi príde vyrozumenie – nakoľko ide o zvlášť zložitý prípad, predlžujeme lehotu na 60 dní. To síce je v súlade so zákonom, ale úradníci mnohokrát ani predĺženú lehotu nedodržali. Pritom nepochopím, prečo sa vyhovárajú na zvlášť zložitý prípad, keď samotný úrad práce či jeho bratislavské Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny celé konania komplikujú sami tým, že nekonajú.

• Povedzte, ktoré spory s menom Mária Szegfüová sú momentálne „živé“, na aké rozhodnutia, rozsudky čakáte, kým uzrú svetlo sveta?

– Momentálne čakám na rozsudok ohľadom bezbariérovosti, ktorú som už raz vyhrala, ale v tomto štáte to asi nestačí. Súd momentálne rozhoduje aj o tom, či mám nárok na príspevok pre osobného asistenta. Aj v tomto spore je situácia absurdná.

• „Na Slovensku je neúčinný aj rozsudok Najvyššieho súdu“

• Môžete byť konkrétna?

– V roku 2010 mi priznali 1 825 hodín osobnej asistencie ročne. Následne po piatich mesiacoch mi príspevok na asistenciu odňali a znovu mi ho chceli priznať až od konca roku 2013. Po odvolaní mi priznali príspevok na 2 030 hodín ročne, ale spätne ani cent. Po ďalšom odvolaní mi prišlo rozhodnutie, že mi asistenciu znižujú na 1 598 hodín mesačne. A po poslednom odvolaní mi asistenciu znížili na 1 351 hodín bez možnosti jej spätného doplatenia. Čo k tomu dodať? Zaujatosť je očividná. Vyzerá to tak, že kto sa odhodlá odvolať sa, tomu úradníci „ukážu“… Zoberú mu aj to málo, čo mal.

• Vaša korešpondencia s úradmi za tie roky papierovej „komunikácie“ musí byť poriadne objemná. Čo všetko by sme v nej našli?

– Odhadujem, že obsahuje minimálne 450 rôznych viacstranových písomností. Nájdu sa v nej najmä rozhodnutia, komplexné posudky, súdne rozsudky, písomná komunikácia s úradmi, sťažnosti, vyjadrenia ombudsmanky, listy predstaviteľom štátnej moci atď. Som presvedčená, že v právnom štáte by sa také niečo nemohlo stať. Keby posudkový lekár úplne na začiatku nebol zaujatý, nemala by som čo riešiť. Veď dodnes nie sú rešpektované lekárske nálezy. Avšak prečo nie sú rešpektované ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, to je už ťažko riešiteľná záhada. Práve táto skutočnosť prekvapila každého, na koho som sa obrátila o pomoc. Vlastne nikto neveril, kým si to sám nepreštudoval, že na Slovensku je neúčinný aj rozsudok Najvyššieho súdu. Mám pocit, že tu už ide o osobnú pomstu zo strany kompetentných. Ide len o to, kto vydrží dlhšie. Ja som ale odhodlaná vydržať až do konca. Len je smutné, že v sociálnom a v „právnom“ štáte človek a k tomu ešte zdravotne ťažko postihnutý musí dlhé roky bojovať  o to, čo mu jednoznačne a právom patrí.

• Nepomohol prezident, premiér, ani Národná rada

• Skúste zosumarizovať, koho konkrétne ste okrem klasického riešenia sporov s úradom práce odvolávaním sa a súdnymi žalobami oslovili?

– Už som spomínala ombudsmanku Janu Dubovcovú. Vlani som o pomoc požiadala Zuzanu Stavrovskú z novovytvoreného úradu Komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Aj komisárka konštatovala, že v mojom prípade dochádza k porušovaniu Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Tiež k porušeniu práv na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, čo je garantované Ústavou SR. Z jej strany boli konštatované ďalšie zistenia – neefektívne vynaloženie pracovného času a finančných prostriedkov zo strany Ústredia práce, porušenie mojich práv, nerešpektovanie rozsudku Najvyššieho súdu SR, ako aj nesprávne hodnotenie môjho zdravotného stavu. Na Slovensku som sa obrátila už na všetky možné orgány, ktoré podľa mňa mali možnosť zasiahnuť, zmeniť protiprávny stav. Písala som prezidentovi, premiérovi, ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny, do Národnej rady SR. Bohužiaľ chýbala ochota pomôcť.

• Údajne ste pomoc hľadali aj v európskych štruktúrach…

– Áno, oslovila som Európsku komisiu, odkiaľ mi oznámili, že daná problematika patrí do právomoci členských štátov. Europoslankyňa J. Žitňanská sa mi tiež snažila pomôcť, ale bohužiaľ bezvýsledne. Práve sa s komisárkou Stavrovskou chystáme napísať sťažnosť na OSN, pretože sa porušuje „jej“ Dohovor. Ja sa proste nevzdám. Ak to bude potrebné, na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu zažalujem Slovenskú republiku. Dúfam, že po toľkých rokoch sa konečne dočkám spravodlivosti.

• Byrokracia, diskriminácia, šikanovanie, neznalosť zákonov

• Obsiahly, v mnohom šokujúci rozhovor sme začínali všeobecným hodnotením významového spojenia právny štát verzus Slovensko. V duchu všeobecného hodnotenia konkrétneho javu náš rozhovor aj ukončíme. Ako Mária Szegfüová hodnotí úroveň starostlivosti štátu o ťažko zdravotne postihnutých?

– Ak by som mala odpovedať jednou vetou, povedala by som, že je na veľmi nízkej úrovni. Bohužiaľ, štát nemá záujem o túto skupinu svojich občanov. Pritom vyspelosť štátu sa dá merať podľa toho, akú má sociálnu politiku. Pokiaľ štát investuje nedostatočný objem financií do sociálnej politiky a v rámci nej do zdravotne postihnutých ľudí, nie je možné dosiahnuť ich integráciu. Pritom zdravotne postihnutí ľudia sú prirodzenou súčasťou spoločnosti. Pri vytvorení vhodných podmienok a s pomocou asistentov môžu na jej chode plne participovať. Garantuje im to aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a ostatná platná legislatíva. Kým však na slovenských úradoch bude pretrvávať paternalistický prístup, byrokracia, diskriminácia, šikanovanie, neznalosť ľudských práv a legislatívy, ťažko je možné niečo zmeniť. Môj sedemročný boj s úradnou mocou ma presvedčil o tom, že sú obrovské nedostatky v tejto oblasti. No verím, že spoločnými silami to predsa len dokážeme zmeniť.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/opatrovatelia-maju-na-stat-tazke-srdce/

https://www.vozickar.info/poistovne-su-restrikcne-molochy/

https://www.vozickar.info/imobilni-prehrali-uz-vlani/

https://www.vozickar.info/zvysenie-penaznych-prispevkov/