Mať koníček, nie je o súťažení, ale o vytváraní zmysluplných hodnôt
Kým si nekúpil prvý stroj na pinball, rozmýšľal len o tom, ako „bezpečne“ zomrieť.
Koníček v podobe lietajúceho stroja mu umožnil preskúmať koryto rieky.
Presťahoval sa do Colorada, aby mohol súťažiť s najlepšími jazdcami na svete.
Ponúknuť svojmu okoliu niečo zvláštne, čo je pre iných opakovania hodné.
Je skvelé mať koníček, ktorý slúži na zábavu, ale aj na získavanie nových vedomostí a informácií z daného odboru. Výhodou tiež je, keď záujem o konkrétnu záľubu vedie k sociálnym interakciám s ostatnými zaujímajúcimi sa o rovnakú oblasť využívania voľného času. A ako tvrdia psychológovia, človek orientujúci sa na niečo konkrétne, sa dostáva do akéhosi hyperstavu. Je to takmer duchovný stav mysle, v rámci ktorého existuje jediná vec – koníček a všetko, čo sa týka konkrétnej záľuby.
A pritom je úplne jedno, či daný interes vychádza od zdravého človeka alebo od osoby so zdravotným postihnutím. Ľudia s trvalo poškodeným zdravím majú výhodu v tom, že svoju záľubu, koníček môžu rozvíjať intenzívnejšie a komplexnejšie. Umožní im ju napĺňať tak, že na svoje postihnutie úplne zabúdajú. O takých „fandoch“ píše Bob Vogel v článku uverejnenom v internetovom magazíne New mobility.
Koníček ho „vytiahol“ z hlbokej depresie
Darren Brehm sa ako dieťa neodlišoval od svojich rovesníkov. Len z času na čas sa ponáhľal domov s odôvodnením, že otec príde domov. Nebola to však obava, ale radosť, čo ho hnala k nemu. Vedel, že budú spolu hrať pinball, koníček ich oboch. Táto nevšedná záľuba Darrenovi vydržala na strednej i vysokej škole. Dokonca aj svoju priateľku, terajšiu manželku nadchol touto hrou. Spolu chodili pinball hrávať do herní.
Keď mal Darren 26 rokov, utrpel ťažký pracovný úraz. Asi po troch týždňoch strávených v umelom spánku, na pomedzí života a smrti, sa prebral a dozvedel, že už nikdy nebude chodiť. Ostane nehybný od krku dole. Počas ústavnej rehabilitácie mierne obnovil hybnosť rúk. Nikdy však nevedel odpovedať na otázku, čo by chcel robiť, aký koníček by ho bavil. Zakaždým bezmocne dvíhal obočie a hovoril, že nič nedokáže. Aj na smrť vraj musí čakať, kedy sa jej bude chcieť zaklopať na jeho dvere.
Domov sa vrátil v hlbokej depresii. Nič ho nebavilo, nezaujímalo, aj niekoľkokrát denne bola jeho témou len smrť. Ako by mu manželka pomohla zomrieť, no zároveň sa vyhla väzeniu. Raz mu navrhla, aby si kúpil stroj na pinball, ktorý mu jeho kamarát Connor prerobí. A Darren asi prvý raz viditeľne ožil.
„Znovu budem mať svoj koníček,“ uvažoval v duchu.
A Connor urobil to najlepšie, čo vedel. Poprepájal káble, vytvoril nové spojenia. Pravú a ľavú stranu ovládačov pripojil k rukaviciam karpálneho tunela, čo umožnilo ovládať ich bicepsom a ramenami. A Darren znovu mohol robiť niečo normálne.
Tretia generácia jedného rodu hrajúca pinball
Neskôr si Darren kúpil druhý stroj na pinball, tretí a dnes ich už má desať. Každý je iný, zasadený do iného prostredia, ponúka osobitý audiovizuálny zážitok. Vzhľad každej hry, zvuky, svetlá, dokonca aj vôňa pinballových strojov privádza Darrena do detstva a ranej dospelosti, kedy svoj koníček miloval nadovšetko.
„Je úžasné zabávať sa ako pred zranením. Navyše mám pri sebe osem a dvojročného syna, ktorí tiež radi hrávajú pinball. Považujú ho za svoj veľký koníček. A to ma veľmi teší,“ s radosťou vysvetľuje Darren Brehn.
Jeden výrobca ponúkajúci pinballové stroje pod názvom Jersey Jack ich dodáva s počítačovou myšou, ktorú možno použiť k hre. Znamená to, že sa bez problémov dá upraviť tak, aby bol stroj použiteľný aj pre Darrena.
„Pre dobrých hráčov je tento koníček hrou zručnosti, ktorá si vyžaduje prax, koordináciu a načasovanie úderu na zlomok sekundy. Čím viac kontrolovaných striel odpálite, tým dlhšie hráte,“ vysvetľoval podstatu hry Darren.
Dodal, že tento koníček má aj sociálny aspekt. Počas hry sa hráč plne sústredí na svoje úlohy, a tak nerieši svoj hendikep. To je na tejto hre oslobodzujúce.
Lietajúce stroje na diaľkové ovládanie
Aj druhý príbeh, ktorý Bob Vogel ponúkol svojim čitateľom, je o chlapcovi, ktorý si svoj detský koníček preniesol do dospelosti. Cameron Shaw-Doran sa s detskou mozgovou obrnou narodil. A namiesto toho, aby sa učil chodiť, získaval zručnosti pri ovládaní invalidného vozíka. A išlo mu to vskutku dobre. Vôbec sa nezamýšľal nad tým, že on sedí vo vozíku a všetci ostatní chodia. Detská priamosť, až zlomyseľnosť prišla až omnoho neskôr.
Nie však o tom chceme písať. Cameron na svoje 10. narodeniny dostal vrtuľník na diaľkové ovládanie. Vraj, aby sa doma pozrel na miesta, kde sa sám nedostane. A Cameron túto možnosť využil naplno. Naučil sa svoj „stroj“ veľmi dobre ovládať. Vrtuľník mal kameru, takže Cameron dobre vedel, kam letí, aj keď ten priestor vôbec nevidel. Takto nejako sa zrodil jeho celoživotný koníček.
Už o dva roky si Cameron z ušetrených peňazí kúpil výkonnejšiu helikoptéru. „Keď po prvý raz obletela náš rodinný dom, bol som nesmierne šťastný. Myslel som si, že je to neskutočný úspech, ktorý sa už ťažko bude dať prekonať,“ spomína Cameron.
Ako však išli roky, menili sa príležitosti – výkonnejšie stroje, predĺžený dolet, zlepšené manévrovacie schopnosti. Koníček v lietaní pretrval u Camerona dodnes. Na lietanie však už používa drony. Spočiatku to boli relatívne ťažké stroje, ktoré ani kameru nemali. Veľmi ľahko, intuitívne sa však ovládali.
Preskúmanie koryta neďalekej rieky
„Dnes už aj v tomto smere vývoj značne pokročil. Vlani som si kúpil MJI Navic 2 Pro Drone, ktorý má vysoko kvalitnú vstavanú kameru. Let je možné sledovať na chytrom telefóne alebo na tablete. Dolet má 15 míľ (24,14 kilometrov) a letieť môže rýchlosťou vyššou ako 30 míľ (48,28 kilometrov) za hodinu,“ pochválil sa so svojím najlepším vrtuľníkom Cameron.
Jeden z prvých „letových“ zážitkov s novou hračkou bolo preskúmanie koryta neďalekej rieky. Bol to nevšedný zážitok, ktorý by bez kamery na drone nikdy nedokázal uskutočniť. Jeho „stroj“ letel nad hlavami kúpajúcich sa detí, nad rybármi i amatérskymi bežcami.
Cameron Shaw-Doran je tak závislý na bezpilotných lietadlách, že pracuje na získaní certifikátu FAA. Ten umožňuje profesionálne pôsobenie v tejto oblasti. Zároveň rozbieha predaj dronov a ostatného príslušenstva. A my len skonštatujme, že je super, ak sa záľuba a vášeň stanú základom úspešného podnikania.
Adrenalínová jazda na súťažiach i pri podnikaní
Iba osem rokov po tom, ako sa Andy Blood posadil do invalidného vozíka (paraplegia), spolu s manželkou založili neziskovú organizáciu Foundation Blood Brothers Foundation. Tá financuje adaptívne úpravy vozidiel pre tých, ktorí ich potrebujú. Krátko po jej založení zistil, že sa mu vďaka intenzívnemu cvičeniu zlepšila hybnosť horných končatín. Dal si preto do dvojmiestneho úžitkového vozidla Polaris RZR namontovať ručné riadenie. A neskôr mohol vyhlásiť, že má nový koníček, že je od jazdenia v teréne závislý.
„Musel som jazdiť každý deň. Pohyb po teréne sa stal základom môjho života. Čo najrýchlejšia jazda bola najzábavnejšia. Nerovnosťami počas jazdy som prechádzal tak rýchlo, ako sa len dalo,“ priznal sa Andy Blood opisujúc svoj nový koníček.
V roku 2015 sa rozhodol súťažiť s najlepšími zdravými jazdcami na svete. Presťahoval sa do Colorada, kde si kúpil pozemok v blízkosti Grand Junction. Vytvoril profesionálny podporný tím Runnit Racing a dal si vybudovať skúšobnú dráhu na svojom veľkom pozemku. Všetky jeho pretekárske i skúšobné terénne vozidlá majú jedinečný pravostranný ovládač plynu a bŕzd. Riadenie je tiež zabezpečované pomocou systému tlačidiel. Počas testovacích jázd si Andy Blood zapisoval všetky údaje, aby mu počas pretekov druhý jazdec pomáhal napĺňať jeho koníček.
Andy Blood testovacie dráhy začal využívať aj na podnikanie. Zaužívané sú dva postupy. On sám alebo jeho spolupracovník po skúšobnej dráhe povozí záujemcu o adrenalínovú jazdu. Prudká trasa hore a dole kopcom dvíha žalúdok až ku krku, rýchla jazda tiež vyvoláva podobné stavy. Druhou možnosťou je, že záujemca sa po skúšobnej dráhe povozí sám.
Nehrajú sa na prvých a tých ostatných
Všetky tri príbehy ponúkli odlišné formy naplnenia individuálnych potrieb rozvoja jednotlivých osobností. Jedno však majú všetky tri spoločné. Zakaždým títo ľudia boli výnimoční, mali koníček, ktorým boli vzorom pre svoje okolie. Avšak hlavne pre jedincov s podobným zdravotným postihnutím.
A takým sa môže stať ktokoľvek. Stačí, ak svojej komunite ponúkne niečo, čo bude zvláštne, opakovania hodné. Môže to byť aj maličkosť, drobnosť, ktorá je niečím podnetná. Z iného uhlu pohľadu má význam pochváliť sa aj tým, čo prvý raz zvládol niekto úplne iný. Ľudia so zdravotným postihnutím sa totiž nehrajú na prvých a tých ostatných, ale len na tých, čo danú aktivitu zvládli, majú koníček, ktorý zaujal.
A preto sa nebojte skúšať, experimentovať, prípadne zopakovať niečo po niekom inom. Všetko má totiž svoj potenciál, svoju schopnosť urobiť niečo znovu, ešte raz. V prípade ľudí so závažným zdravotným postihnutím nejde o súťaženie, ale o schopnosť zvládnuť hoci aj to, čo desiatky, stovky ľudí pred ním.
(j.szabo@vozickar.sk)
