Experiment odhalil, že neľahký život vo vozíku je neraz ešte komplikovanejší

Ak človek s ťažkým zdravotným postihnutím cíti oporu, podporu, nie súcit, od zdravého človeka, je to fajn. Svedčí to o pozitívnom prístupe k osobám so zdravotným defektom. Za vyššiu formu emancipácie možno považovať snahu zdravého človeka využívať možnosti „existencie“ dané pre toho druhého s postihnutím. Z času na čas zaznamenávame, že zdravý človek sa posadí do invalidného vozíka a chvíľu sa povozí. A potom zreferuje, že to veru je neľahký život.

My sme však v internetových novinách Refresher našli omnoho náročnejší projekt. Novinár Antonín Havlík si zlomil členok a rozhodol sa 33 dní stráviť v invalidnom vozíku. Po opätovnom návrate medzi chodiacich vyslovil tri základné hodnotiace vety, ktoré sa stali titulkom nevšedného príspevku vyjadrujúceho neľahký život vo vozíku.

Vodiči MHD mi odmietli pomôcť, padol som do asociálneho života, zmenil sa mi pohľad na svet. Tieto tvrdenia naznačujú, aký bol jeho život vo vozíku. Teraz sa však začítajme do jednotlivých osobných postrehov Antonína Havlíka, ktoré mnohokrát lichotivé nie sú. A dokazujú, že ľudia odkázaní na invalidný vozík sú neraz konfrontovaní „ťažkými“ bariérami.

Prvý deň

Vozík mi majú priviesť až zajtra. Už teraz je však zrejmé, že budem extrémne závislý od pomoci mojej priateľky, aj keď sa s tým, samozrejme, nechcem zmierovať. Neviem si však predstaviť, ako by som si vo vozíku prenášal jedlo, z jednej miestnosti do druhej si zobrať pohár vody je odrazu problém, proste neľahký život sa začína.

Môj byt je na prízemí, takže ma nič nebude limitovať, aby som sa dostal von. Na druhý deň zistím, že som sa mýlil.

Druhý deň

Dostávam vozík. Myslel som si, že až teraz začína život. Jazda vo vozíku mi ide celkom dobre, ale potom som sa rozhodol ísť vonku. Až teraz som si všimol, že za dverami je jeden schodík. Doteraz som ho vôbec neregistroval. Teraz som zistil, že je problém sa cezeň dostať. Problémy proste prichádzajú.

„Vyliezť“ na malý schodík, znamená vyskočiť naň na zadných kolesách. Dokonca aj preskočiť prah si vyžaduje určitú skúsenosť, ktorú si musím natrénovať. Nikdy predtým som si neuvedomil, koľko kopčekov vedie od môjho bytu k stanici metra. Vo vozíku je proste neľahký život.

Tretí deň

Absolvovať ráno WC, rannú hygienu, osprchovať sa, pripraviť  si a zjesť raňajky.  Úkony, ktoré nie sú vo vozíku jednoduché.  Schválne som si to zmeral.  Len také odskočenie na „malú“ trvá vo vozíku i s umytím rúk 4,5 minút, bežne to stihám do 1,5 minúty. Hovorím si, to je začiatok, natrénujem a zlepším sa. No netuším, že tie horšie situácie ma ešte len čakajú, takže neľahký život sa nezlepší.

Pred sebou mám prvý väčší výjazd – do jedného pražského kina. Dostať sa k zastávke električky mi trvá bežne tri minúty, teraz je to sedem minút. Na zastávke po stlačení špeciálneho modrého tlačidla mi šofér príde spustiť rampu.v

Pri pohybe po chodníku skúmam každú nerovnosť, či ju prejdem, preskočím alebo obídem. Okraj chodníka je veľkým nebezpečím, ťažko odhadnúť, či ho zvládnem.

Do kina sa dostanem, aj keď sú tam schody, cez rampu. Na záchod a do baru už potrebujem asistenciu. Som prekvapený, že aj neznámi ľudia mi ochotne pomáhajú prekonávať bariéry. Priateľka i kamaráti mi často pomáhajú, aj keď sa o ňu hanbím žiadať. Mám s tým problém, aj keď priateľka tvrdí, že je to v poriadku. Môj „neľahký život“ to vníma inak.

Štvrtý deň

Chodiť na návštevy a stretnutia je problém. Niekde sú bariérou minimálne schody, reštaurácie, bary sú ťažko prístupné. Po polnoci už nie sú bezbariérové linky, ktoré som bol zvyknutý využívať. Takže sa ide domov omnoho skôr.

Som doma a spomínam, že to nebol jednoduchý deň. Na jednom úseku som sa nevedel z chodníka dostať na druhú stranu. Pri jednom vzdialenom priechode bolo zaparkované auto. Vodičovi som vynadal. Aspoň v duchu. Potom som jeden úsek musel ísť po ceste. Chvíľami na mňa zazerali ľudia, či si sám poradím, inde mi ochotne pomáhali. Zakaždým to bol ale zvláštny pocit.

Piaty deň

Na programe je nakupovanie. Znovu ľahká vec pre zdravého, zložitá pre chorého. Prvý schodík na chodbe už zvládam bez problémov. S vozíkom sa už zžívam, ide mi to dobre. Pravdou však nie je, že neľahký život už bude ľahký.

Ôsmy deň

Žiadne novinky. Na internete som sa dočítal, že Praha ruší jednu bezbariérovú linku medzi Černým Mostem a stanicou Florenc. Vraj kvôli nerentabilite. Ľudia spisujú petíciu na jej obnovenie.

Trinásty deň

Čakám na nízko podlažnú električku. Stlačím modré tlačidlo. Nič sa nedeje. Vodič mi naznačuje, že mi nepomôže. Nakoniec si musí poradiť kamarát s neznámym cestujúcim. Trvá to dlhšie a je mi to nepríjemné. Ale nič s tým neurobím.

Sedemnásty deň

Jazdí sa mi dobre, pokiaľ stavbári nevytvorili, zrejme kvôli odtoku vody pri dažďoch, naklonené roviny. Vtedy musím omnoho viac zaberať pravou alebo ľavou stranou, aby som nespadol do rigolu. Veľmi nepríjemná situácia a nešťastné rozhodnutie pri výstavbe.

Devätnásty deň

Ľudia si ma stále všímajú, niektorí chcú komunikovať. Ako partia chlapíkov pravidelne pred obchodom popíjajúcich pivo. Zrejme to nemyslia zle, možno ma chcú len povzbudiť. Pýtam sa sám seba, správali by sa rovnako, aj keby som bol zdravý? Veľmi o tom pochybujem. A znovu cítim, že neľahký život neodchádza.

Dvadsiaty ôsmy deň

Život s bariérami ma izoloval. Uvedomil som si, že som niekoľko dní nebol vonku. Nemusel som riešiť žiadny problém, odpovedať na vnútorný konflikt. Spomenul som si na rozprávanie svojho kamaráta, že jeho sused na vozíku nevychádza z domu kvôli úzkostlivým poruchám. Ja od nich nemám ďaleko, ešteže o chvíľu moje „väzenie“ končí. A neľahký život sa skončí.
Viem, že moja vozičkárska „epopeja“ je demo verziou. O to viac si vážim ľudí, ktorí život s vozíkom zvládajú primeraným spôsobom, chodia do ulíc a riešia svoje každodenné problémy. V tejto súvislosti spomínam na chlapíka, ktorý vo vozíku umne naskočil do električky. Rampu nepotreboval.

Tridsiaty deň

Na záver som sa rozhodol absolvovať záverečnú okružnú jazdu po meste. Bola takmer bez problémov. Aj preto, lebo v metre som vyberal bezbariérové trasy. Akurát vodič jedného autobusu mi rovnako ako pred niekoľkými dňami jeho kolega v električke, odmietol stiahnuť plošinu. Použil ten istý argument – niekto z cestujúcich mi určite pomôže.

Tridsiaty tretí deň

Sadru mi dali dole s tým, že už môžem chodiť. Ešte niekoľko dní potom som hľadal vozík. Zbytočne. Vrátil som ho. Ostali však moje pocity o uplynulých dňoch, o ľuďoch trvalo odkázaných na vozík. Vedel som, že to nemajú ľahké, tušil som, že sa boria s problémami, majú neľahký život. Ani vo sne mi však nenapadlo, že je to až také zlé. Moja úcta patrí všetkým, ktorí sa napriek mnohému nevzdávajú.

Zdroj: Refresher

Foto: Adam Smeták

(j.szabo@vozickar.sk)