„Polepšila sa“, opäť chodí do prírody

Hľadali sme kontakt na vozičkára, ktorý sa venuje novému orientačnému športu – presná orientácia. Našli sme ho…či skôr, našli sme ju. No je to žena náročná, večne nespokojná, túžiaca po samostatnosti, aj keď na invalidnom vozíku. Tak sa predstavuje vo svojom blogu.

Od narodenia trpí svalovou dystrofiou a napriek tomu najprv vyštudovala Ekonomickú univerzitu a s odstupom času aj pravdepodobnosť a matematickú štatistiku na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského.

Má tridsaťdeväť rokov a má rada slobodu a samostatnosť, ktorú jej dáva elektrický vozík. Chodí len tam, kde sa s ním dostane, lebo neznáša, keď ju chcú niekam vynášať. Ja nie som vrece zemiakov, rezolútne hlása.

So Silviou Petruchovou, lebo o nej je reč, by sme sa mohli rozprávať aj o aktivitách na portáli go-ok.eu, ktorý odhaľuje bariéry tam, kde by mala byť bezbariérovosť. Nebolo by od veci poznať jej názory (ako ekonómky) na štátny systém kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia. Rozoberať by sme mohli podstatu jej tvrdenie, že je (Ne)bratislavčankou, ktorá miluje Bratislavu.

K niektorým témam sa v našom rozhovore určite dostaneme. Začnime však tou, kvôli ktorej sme ju hľadali.

• Presná orientácia je prvým športom, ktorý si získal vašu pozornosť?

– To nie. Ja som bola vždy aktívna, a to vo viacerých oblastiach. Osem rokov hrám bocciu, čo je šport určený vyslovene pre ťažšie telesne hendikepovaných. No povedzme si pravdu, je len veľmi málo športov, ktoré s mojim postihnutím dokážem robiť. Preto, keď som sa dopočula o novom športe aj pre vozičkárov – presná orientácia, začala som pátrať po internete. Hlavne na českých stránkach. Náhoda chcela, že v okamihu, keď som si povedala, že to idem na nejaké preteky do Čiech vyskúšať čo to tá presná orientácia je, dozvedela som sa, že sa rozbieha aj u nás. A tak som sa pridala. 🙂

• Prečo?

– V posledných rokoch som menej chodila niekam do prírody, na prechádzky a toto bola možnosť „polepšiť sa“. Rada objavujem nové miesta a tu mám príležitosť dostať sa tam, kde by som za normálnych okolností určite nikdy nebola dostala. Pritom si prevetrávam hlavu a precvičím mozgové závity, lebo sa musím dopracovať k správnemu riešeniu – nájsť v teréne miesto, ktoré je označené v mape. Dá sa tak celkom príjemne vonku stráviť niekoľko hodín. Presná orientácia ma baví aj preto, že som našla ľudí, ktorí tým žijú a chcú to robiť naozaj poctivo a profesionálne. A to je pre mňa vždy dôležité. Nemám rada povrchnosť.

• Skutočne je presná orientácia „ušitá“ pre zdravotne hendikepovaných?

– To je ďalší dôvod, prečo sa tomuto športu už vyše roka venujem. Tu si môže zmerať sily každý bez ohľadu na vek, pohlavie, či postihnutie. Žiadny iný taký šport, kde vedľa seba štartujú zdraví a zároveň aj športovci s postihnutím na rovnakej trati, nepoznám. A hoci môžu mať zdraví športovci nepatrnú výhodu, poraziteľný je ktokoľvek. Veľmi ľahko sa preto môže stať, že celkové víťazstvo si odnesie vozičkár. A to je už naozaj motivujúce.

• Keďže na Slovensku sa presná orientácia ešte len rozbieha, skúsenosti musíte zbierať v zahraničí. Kde všade ste už súťažili?

– Vďaka trailu skutočne veľa cestujem. Tento rok som bola v Slovinsku, Chorvátsku, trikrát v Čechách, vlani aj v Maďarsku. V Chorvátsku a Slovinsku nemajú takmer žiadnych športovcov na vozíku a tak je potom aj terén náročnejší. Nemajú skúsenosť. Zato v Čechách je početná skupina vozičkárov, ktorí chodia pravidelne už aj na Slovensko a tak je u nich úroveň pretekov ďaleko vyššia. V našich skromných podmienkach, keď všetko organizujú na kolene bratia Furuczovci, musím povedať, že úroveň je veľmi dobrá. Okrem toho, že stavajú kvalitné trate, ktoré oceňujú hlavne skúsení pretekári, vždy sa snažia brať ohľad aj na pretekárov s postihnutím.

• Aké výkonnostné ciele si dávate pre budúci rok?

– Tento rok som mala možnosť zažiť atmosféru majstrovstiev sveta. Bola to skvelá skúsenosť, ale na ďalšie celosvetové majstrovstvá by som chcela ísť, len ak budem mať výsledky. Dúfam, že sa mi podarí absolvovať čo najviac pretekov v orientačnom športe – presná orientácia. Určite by som chcela ísť v máji na Majstrovstvá Európy, ktoré budú v Česku. Na splnenie týchto predsavzatí však nepotrebujem len chuť, ktorej mi nechýba, ale aj peniaze. Ja väčšinou všetko platím pre troch, lebo mám so sebou dvoch asistentov.

• A čo podpora športových aktivít telesne hendikepovaných zo strany štátu, zväzových telovýchovných štruktúr?

– Podpora športu chýba vo významnejších športoch, nie to ešte v tom našom malom. Malo by byť samozrejmosťou, že na reprezentovanie krajiny dostaneme prostriedky, hoci len na dresy. Všetko si však hradíme sami, lebo športové kluby tiež veľkú podporu očakávať nemôžu. A pritom niekedy by stačila aj dobrá propagácia.

Pred mnohými rokmi som bola na medzinárodnej abilympiáde – olympiáde iných ako športových schopností ľudí s postihnutím v Indii. Kórea tam mala vlastný štáb, ktorý celý týždeň mapoval vystúpenia svojich súťažiacich. O nás nevedela ani slovenská ambasáda. Som rada, že sa u nás konečne začali objavovať aspoň športové prenosy telesne postihnutých.

• Keď už sme pri téme štát a tí ostatní. Ako vnímate vo všeobecnosti ústretovosť štátu voči hendikepovaným?

– Aká ústretovosť? Nikoho naše problémy skutočne nezaujímajú a ešte to chvíľu potrvá. Chránené pracovisko som zrušila, lebo ma viac brzdilo ako mi pomáhalo. Nemôžem sa zamestnať, pretože je to pre mňa nevýhodné. Príspevok na asistentov dostanem väčší, keď ich potrebujem menej. Keď asistentov potrebujem naozaj, tak na nich nemám nárok, lebo mám určitý príjem. A to nehovorím o tom, že aj svojich osobných asistentov niekedy od tejto činnosti odhováram, lebo sociálne zázemie asistenta je fakt mizerné. Nemá nárok na práceneschopnosť, príspevok v nezamestnanosti a nemôže si dovoliť doplácať si to. O vlastnom byte v tejto krajine som už snívať prestala, lebo zarábam málo na hypotéku, ale veľa na nájomný byt. Začarovaný kruh.

• A čo s tým ideme robiť?

– Chcela by som, aby sme povyliezali zo svojich skrýš a začali sa vo väčšej miere objavovať v spoločnosti a dožadovať sa svojich práv. Myslím tým napríklad ľudí na vozíku. Stále nás je v porovnaní s okolitými krajinami „vonku“ málo. Aby sa nám nestávalo, že v reštaurácii cítime, že sme nežiaduci a bežné veci pre nás nie sú dostupné. Aj preto veľa cestujem MHD a čakám, že stretnem niekde v buse iného vozičkára. Aj preto sa hlásim na rôzne podujatia a dožadujem sa bezbariérovosti. Občas si hovorím, že by mal vzniknúť inkubátor bezbariérového sveta. Priestor, kde by boli kancelárie, reštaurácie, kaviarne, služby – všetko dostupné a veľmi dobre vybavené aj pre ľudí na vozíkoch. Kde by si okrem iného mohli chodiť iní po rozum. Raz takému priestoru chcem šéfovať. 🙂

• Nooo, berme to tak, že tak skoro takýto ideálny „svet“ nevznikne. Čo by sa malo v oblasti integrácie hendikepovaných do majoritnej spoločnosti zdravých zlepšiť, aby sa vozičkárom, kým sa stanete tou generálnou riaditeľkou, lepšie „dýchalo“?

– Ideálny svet v mojom ponímaní by mohla byť jedna budova. A to zas až také nereálne nie je. Vrátim sa však k otázke – v prvom rade by som prerobila stavebný zákon. To je to, čo najviac vyčleňuje zo spoločnosti telesne postihnutých. Aby budovy s bezbariérovým prístupom nielen vznikali, ale sa aj hodnotili a kontrolovali. Stále pribúdajú budovy, ktoré spĺňajú podmienky bezbariérovosti len pri kolaudácii. Aj minule sa mi stalo, že vo verejnej budove s lekármi som potrebovala ísť na toaletu pre vozičkárov, ale ostalo z nej iba označenie. Jednoducho ju zrušili, ale logo na dverách pre istotu nechali. Kde sa môžem sťažovať?

Alebo parkoviská a parkovanie na chodníku. Prečo ja môžem, a iní nie, zaparkovať aj kilometer od miesta, kam chcem ísť, pretože viem, že v blízkosti danej akcie to bude plné? Jeden príklad za všetky – bol deň detí a všetci chceli byť zrazu na Železnej Studničke. Ja tiež. Zaparkovala som na rozdiel od iných ďaleko od cieľa cesty. Na Železnú studničku som išla po chodníku na vozíku. No kvôli bezohľadne zaparkovaným autám na chodníku som nemohla pokračovať. Zavolala som preto policajtov. A aká bola ich reakcia? Nuž, viete, dnes to musíme tolerovať…

Myslím si, že zákony by mali platiť za každých okolností, lebo potom si niektorí robia, čo len chcú. A verím, že keď sa budú budovať podmienky pre najťažšie postihnutých, bude to ľahšie aj pre tých ostatných.

Foto: Cedomil Gros, archív Silvie Petruchovej

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/sport-usity-pre-telesne-postihnutych/

https://www.vozickar.info/hendikep-povysil-na-zlate-vitazstvo/