Na Orave poslankyňa S. Petruchová ponúkla spoločnú platformu boja za práva ŤZP
Čo trápi ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím? Aké sú ich predstavy o aspoň trochu lepšom živote? Aké zmeny zákonov by mal parlament prijať, aby rodinní príslušníci starajúci sa o nevyliečiteľne chorých nedostávali namiesto sociálnych dávok žobračenky? Čo vlastne ľuďom v regiónoch kvôli „sociálnej“ ignorancii štátu neumožňuje viesť dôstojný život? Aj na tieto otázky hľadá odpoveď Silvia Petruchová (OĽaNO), jediná poslankyňa NR SR na invalidnom vozíku.
Putujúc v letných mesiacoch, kedy nezasadá parlament, z jedného regiónu Slovenska do druhého, sa stretáva s ľuďmi, pre ktorých je práve táto problematika bytostne dôležitá. Jedno z prvých stretnutí s ťažko zdravotne postihnutými ľuďmi a ich rodinnými príslušníkmi, asistentmi sa uskutočnilo včera, v stredu 3. augusta v Dolnom Kubíne.
-
Silvia Petruchová a jej bariéry
Poslankyňa na vozíku si nielen vypočula, čo by ťažko chorí chceli a potrebovali, aby sa aj oni mohli stotožniť s učebnicovou dogmou, že štát sa stará o všetkých svojich občanov. Odpovedala aj na otázky týkajúce sa jej poslaneckej práce, jej priorít pri presadzovaní nových zákonov. Nevyhla sa ani otázkam o jej osobných problémoch s bariérami v národnej rade.
A že nejde len o architektonické bariéry, to vyplynulo z otvorenej diskusie s ľuďmi, ktorí sú zoskupení vo veľmi aktívnom občianskom združení Ľudia proti hendikepu so sídlom v Oravskom Podzámku. Na jeho čele je Zuzana Jurisová, ktorá má ťažko zdravotne postihnutú dcéru. Silvia Petruchová, ale aj Erika Jurinová (OĽaNO), ktorá sa stretnutia zúčastnila ako oravská poslankyňa NR SR, zhodne uviedli, že presadenie hoc` aj dobrých zákonov je pre opozičných poslancov veľmi ťažké. (Poznajúc štatistiku prijatia opozičných návrhov v parlamente by bolo správnejšie použiť slovko „ojedinelé“ – pozn. autora) S. Petruchová totiž priznala, že v parlamente je problém presvedčiť poslancov, aby robili niečo pozitívne v prospech ťažko zdravotne postihnutých ľudí.
„Ak budem hovoriť konkrétne o sociálnom výbore národnej rady, v ktorom pracujem, tak nemám z neho dobrý pocit. Tam nevládne odborná diskusia. To je politika, samá politika. Skutočne to nie je o tom, či predkladáte dobré veci… Bohužiaľ,“ otvorene priznala Silvia Petruchová.
Pre viacerých bol takýto postoj nelogický a nepochopiteľný. Na otázku Zuzany Jurisovej, či je to preto, lebo ich nezaujíma táto problematika, odpovedala Erika Jurinová slovami:
„To nie je o tom. Koaliční poslanci vo výbore vedia, že sociálnu politiku vytvára rezort práce. A oni v prvom rade proste nepôjdu proti vlastnému ministrovi. Druhým problémom je, že každé ministerstvo si musí pri tvorbe rozpočtu pre svoju činnosť u ministra financií vylobovať potrebný objem peňazí. No a niektorý minister sa snaží pre svoj rezort získať čo najviac peňazí a iný sa uspokojí s tým, čo dostane.“
-
Plošina môže byť vozičkárovi platná ako kabát mŕtvemu
Ďalšou spoločne rozoberanou témou bola (bariérová) doprava. Vozičkári z oravského združenia s ňou majú mnoho, aj negatívnych, skúseností. Absolvujú niekoľko výletov v priebehu roka napriek tomu, že vlaková, ale i autobusová doprava je k vozičkárom doslova nepriateľská.
„Viem, že niektorí vozičkári považujú za nedôstojné, aby ich ľudia vykladali do vlaku ako vrece zemiakov. Buďme však realisti. Ak budeme čakať, kým autobusy a vlaky budú mať plošiny, tak zostarneme a nikde sa nedostaneme, nič neuvidíme, nezažijeme. Takže trocha nepohody stojí za ten smiech a radosť, čo si na našich výletoch užívame,“ povedala Z. Jurisová.
Svoje veľmi zlé skúsenosti s cestovaním vo vlaku opísala aj Silvia Petruchová. A má ich nielen zo Slovenska, ale aj z Česka. Naproti tomu, ako vravela, v zahraničí to funguje úplne inak.
„Cestovala som do Mníchova. Keďže sa vlakové posádky na hraniciach menia, nemecký sprievodca si nebol istý, či bude vedieť obsluhovať plošinu v rakúskom vagóne. Preto volal na stanicu, aby k vagónu pristavili mobilnú plošinu. Tá prišla na perón, aj keď tú vo vlaku sprievodca nakoniec zvládol a ja som bezpečne vystúpila,“ spomínala Silvia Petruchová.
Pritom vo vlakovej doprave nie je problémom len existencia vozňových plošín. Na Slovensku vozeň môže mať plošinu, ale tá môže byť vozičkárovi aj tak platná ako kabát mŕtvemu. Stačí, keď vlak zastaví na stanici, ktorá nemá vybudované dostatočne dlhé nástupište. Plošina ostane visieť vo vzduchu a vozičkár môže maximálne vyskúšať skok do hĺbky na staničný hrubý štrk.
„Pokúšam sa vžiť do pozície vozičkára a vidím ďalší problém. Na hlavnej trase Bratislava – Košice sú 2 miesta pre vozičkárov. To je strašne málo. A to nie je všetko. Vozičkár celú cestu sedí na jednom mieste ako vo väzení. Nedostane sa nikde. Ani do reštauračného vozňa,“ zapojil sa do debaty Martin Gočala.
-
Boj za odstraňovanie architektonických bariér
Na pretras sa dostala aj autobusová doprava, ktorá je voči vozičkárom ešte „hnusnejšia“. M. Gočala v tejto súvislosti pripomenul, že autobusy upravené pre vozičkárov bežne jazdia po zahraničných cestách. Problémom nie je objednať si u výrobcu taký autobus. Mal by ho mať prepravca v každom regióne. Ide však o to, kto taký autobus zaplatí.
A to už debata plynulo prešla do sféry eurofondov, štátnych dotácií, z ktorých by mohli byť také požiadavky financované. Spomínaná bola aj potreba vytvorenia projektu debarierizácie, ktorú by mal, rovnako ako v Česku, financovať štát. Práve boj za odstraňovanie mnohých (nielen) architektonických bariér považuje Silvia Petruchová za prioritu. Tých bariér je totiž v našom okolí príliš veľa. Zuzana Jurisová na potvrdenie jej slov ponúkla jeden absurdný príklad:
„Poznám muža, ktorý musí kvôli opusteniu bytu v paneláku zakaždým použiť dva vozíky. Doma si sadne do jedného a príde k výťahu. Tam si presadne na stoličku, ktorú mu tam priniesol „asistent“. Keď výťah zíde dole, presadne do druhého vozíka, ktorý je vždy schovaný za výťahom. Ten je totiž vstup tak úzky, že vozík do neho nevlezie.“
-
Silvia Petruchová má rozpracovaný zaujímavý projekt
Tém rozoberaných na dolnokubínskom stretnutí bolo omnoho viac – chránené dielne, asistenti či dávky pre opatrovateľov. Všetci sa však zhodli v jednom, že proti bariéram, a to je jedno či architektonickým alebo tým ostatným, nemožno bojovať jednotlivo. Treba vyvinúť spoločný tlak, aby kompetentní úradníci prijímali potrebné opatrenia, aby poslanci menili zákony.
„Moje letné stretnutia naprieč Slovenskom sledujú presne tento konečný cieľ. Vo štvrtok (4. 8.) budem v Liptovskom Mikuláši, v piatok v Martine. Všade nadviažem kontakty so subjektmi, ktoré združujú ťažko zdravotne postihnutých. A potom by bolo ideálne vytvoriť spoločné fórum, na ktorom si budeme navzájom vymieňať informácie, pomáhať si,“ uviedla Silvia Petruchová. Dodala, že takto, ak sa jeden dozvie povedzme o vyhlásení „vhodnej“ výzvy, informáciu posunie ostatným.
A ešte jeden projekt má Silvia Petruchová rozpracovaný a je už v záverečnej fáze prípravy. Týkať sa bude zhromažďovania konkrétnych pripomienok či sťažností z regiónov. Tie budú následne odborne a v súlade s platnou legislatívou spracované tak, aby sa s nimi museli konkrétne štátne orgány zaoberať.
O ňom, ale aj o ďalších augustových aktivitách poslankyne na vozíku sa budeme rozprávať pred začiatkom jesenného zasadnutia národnej rady.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/novela-ucinna-forma-opravy-zleho-zakona/
https://www.vozickar.info/hendikepovana-poslankyna-silvia-petruchova-rozhovor/
https://www.vozickar.info/poslankyna-petruchova-v-parlamente/
https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/