Šťastie je stav mysle a nie fyzická podoba hendikepovaného tela

od Ján Szabó · 21.3.2016

Páčil sa Vám článok? Prosím, ohodnoťte ho

Šťastie je stav mysle a nie fyzická podoba hendikepovaného tela

4.8 (95.69%) 144 hlasov

„Šťastie je zložitý fenomén ovplyvňovaný mnohými faktormi. Určite ho „zabezpečuje“ genetická preddispozícia, osobná skúsenosť či aktuálna životná situácia. Ani tisíc slov by však nestačilo na presné definovanie tohto (citového) stavu. Pravdou totiž je, že šťastie je širokospektrálna emócia, a preto je veľmi ťažké kategorizovať ľudí na jednoznačne šťastných či úplne nešťastných.“

Aj také myšlienky uverejňuje na svojom blogu 22-ročný publicista Shane Burcaw, ktorý trpí dedičnou spinálnou svalovou atrofiou, ktorá mu spôsobuje ochabnutie svalstva. Jeho blog je mimoriadne populárny možno aj pre to, lebo sa nevyhýba žiadnym témam… Ani citlivým, ani intímnym. Jeho priaznivci ho v nedávnej minulosti presvedčili, aby svoje úvahy o živote, ktorému dominuje šťastie a spokojnosť, vydal v knižnej podobe. Počúvol ich a urobil dobre. O jeho knihu je na trhu veľký záujem, pretože ju písal sám život.

Šťastie je aj to, že čo si niekedy myslel, si už nemyslí

A tak si môžeme prečítať, že Shane si niekedy myslel, že so svojím onemocnením nemôže byť šťastný, že šťastie nie je zlučiteľné s jeho fyzickými obmedzeniami, že nemá nárok milovať a byť milovaný. Pri pohľade na jeho krásnu priateľku Annu Reinaldovú každý pochopí, že svoj názor na túto citlivú tému už dávno zmenil.

Dnes musia títo dvaja mladí ľudia riešiť iný problém. Ako vysvetliť ľuďom, keď sa pri stretnutí s nimi pýtajú, či je jeho sestra alebo opatrovateľka, že aj postihnutý môže mať trvalý vzťah a má právo byť šťastný. Shane píše vo svojej knihe, že po čase sa to už nesnažia nikomu vysvetľovať. Raz povie, že si Annu zaplatil ako spoločníčku na poobedňajšiu prechádzku, inokedy Anna s kamennou tvárou vyhlási, že Shane je jej otec.

Aj zdravotne postihnutý môže mať romantický vzťah

Títo dvaja ľudia prežívajúci spoločné šťastie nevedia pochopiť, prečo si ľudia o páre, z ktorého jeden je viditeľne zdravotne hendikepovaný, okamžite myslia, že ten druhý môže byť len ošetrovateľ/ka alebo príbuzný/á. Ako môže byť pre niekoho nepredstaviteľné, že aj zdravotne postihnutý môže mať romantický vzťah? pýtajú sa obaja.

„Samozrejme, že nemôžem prísť pre svoju lásku autom, nemôžeme ísť na klasickú prechádzku držiac sa za ruky, nepôjdem s ňou ani na horolezeckú túru… No je mnoho iných vecí, ktoré môžeme robiť spolu. Môj intelekt, duševný a citový vývoj nie je chorobou narušený. A keď už ide o to, čo mnohí otvorene nechcú ani len vysloviť, choroba na môj „výkon“ nemá žiadny vplyv,“ otvorene priznáva Shane a dodáva, že šťastie a pohoda v ich vzťahu sú isto omnoho intenzívnejšie ako u mnohých zdravých párov.

Šťastie nie sú endorfíny či oxitocíny

Na svojom blogu často rozoberá, čo to vlastne šťastie je, kto a kedy ho prináša, čo ho zaručuje. Nad týmito otázkami sme sa zamysleli aj my. Vnímať šťastie ako nejaký chemicko-fyziologický proces, kedy na základe vnútorných či vonkajších podnetov mozog zaplavujú endorfíny, oxitocíny či dopamíny je skreslené, povrchné, nedokonalé. Z filozofického pohľadu pri takomto vnímaní šťastia sa príčina zamieňa s následkom.

Šťastie je totiž stav mysle a nie fyzická podoba hendikepovaného tela. Aj na stránkach portálu vozickar.sk sme zverejnili viaceré príbehy ľudí, ktorí boli a sú šťastní navzdory svojmu hendikepu, ktorí vedú plnohodnotný a spokojný život napriek neprajnosti osudu, ktorí, hoc` sú sami zdravotne postihnutí, pomáhajú iným. Poznáme však aj príbehy, kedy človek kvôli zdravotnému postihnutiu nie je schopný/ochotný pustiť šťastie do svojej mysle, ktorý sa len utápa v otázkach – Prečo práve ja? Prečo iní môžu to, čo ja nedokážem? Prečo… prečo… prečo?

Koňa môžete priviesť k vode, piť však musí sám

Shane tieto diametrálne odlišné stavy mysle dôverne pozná a otvorene o nich píše. Aj jeho občas ubíjajú stereotypné dni plné bolesti. Je mu nepríjemné, že pri mnohých pre zdravých ľudí jednoduchých a bežných činnostiach je odkázaný na pomoc svojej milej. Spomína si, ako Anne vysvetľoval pred prvou prechádzkou, čo všetko má robiť, keď stratí rovnováhu a hlava mu padne ku kolenám, ako ju poúčal pred prvou spoločnou návštevou reštaurácie, že mu bude musieť pokrájať mäso, pomáhať mu napiť sa minerálky. Ale takéto nepríjemnosti, tvrdí Shane, neovplyvňujú moje šťastie.

Shane si uvedomuje, ako píše vo svojom blogu, že hendikepovaných ľudí nemôže naučiť, aby boli šťastní. Môže im len vysvetliť, čo robí, ako vníma život on sám, aby bol šťastný. To je to isté, ako so smädným koňom. Môžete ho priviesť k vode, piť však musí sám.

„Šťastie je voľba formy bytia,“ tvrdí na svojom blogu Shane. „Keď sa raz napriek nepriazni osudu začnete na svoj život dívať z pozitívneho uhla pohľadu, vždy sa zjaví stratégia, cesta, nástroje, ktoré využijete na udržanie svojho nového myslenia. A ak k tejto zmene prispejú moje príbehy z blogu,“ píše Shane, „potom sú moje myšlienky užitočné, lebo privolali šťastie.“

Na záver ešte tri postrehy o šťastí

Po prvé – ak chceš byť šťastný, vytýč si akýkoľvek cieľ, len nie šťastie! To prichádza samo, znenazdajky, potichučky, nenápadne, ako pozitívny následok určitého rozhodnutia či konania.

Po druhé – nikdy nebudeš šťastný, ak si šťastie budeš zamieňať s náhodou. To, že si zachytil drahú padajúcu originálnu alabastrovú sošku alebo si stihol odchod svojho vlaku napriek tomu, že si meškal, žiadnym šťastím nie je. Šťastie má omnoho plnohodnotnejší a zmysluplnejší, sofistikovanejší význam ako náhoda.

A po tretie – neumáraj sa otázkami, ktorými nezmeníš minulosť, pozitívne neovplyvníš prítomnosť a otráviš si budúcnosť. Kŕčovité, úpenlivé a nič neriešiace hľadanie nejestvujúcich odpovedí natoľko zahltí vedomie, že šťastie, v akejkoľvek podobe a forme, nebude mať šancu usadiť sa v mysli.

(j.szabo@vozickar.sk)