Tibor Köböl – v minulosti samouk, dnes TOP expert v sociálnom práve

Mnohí ho nepoznajú. Jeho meno nie je vo všeobecnosti známe. Je to však človek, ktorý presadzuje záujmy zdravotne postihnutých v konfrontácii s najvyššími štátnymi inštitúciami. Človek, ktorý pripomienkuje sociálne zákony. Taká je, neskutočne zhutnená, charakteristika práce, ktorou Tibor Köböl (52) pomáha všetkým zdravotne hendikepovaným v tomto štáte.

• Pozície umožňujúce mať prst na kolese diania

Pozývame vás najprv na miesta, kde je meno Köböl synonymom odbornosti a pomoci. Na prvom mieste to platí pre prácu sociálneho poradcu v Organizácii muskulárnych dystrofikov (OMD) v SR, ktorú spoluzakladal. Problematike zdravotného postihnutia sa venuje aj v Národnej rade občanov so zdravotným postihnutím, kde zastáva funkciu podpredsedu. Je tiež voleným zástupcom vo Výbore pre osoby so zdravotným postihnutím pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Zastupuje v ňom osoby s telesným postihnutím.

Z pozície podpredsedu NR OZP a člena Výboru vyplývajú zastúpenia v pracovných skupinách. Tie už sú vytvárané na riešenie konkrétnych úloh. Tibor Köböl bol v poslednom období členom pracovnej skupiny pre vypracovanie a aktualizáciu Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím či pracovnej skupiny pre vypracovanie návrhu zákona o komisárovi pre deti a pre osoby so zdravotným postihnutím. Treba spomenúť aj jeho členstvo v Kategorizačnej komisii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Tá posudzuje návrhy na zaradenie pomôcok do zoznamu. Najnovšie sa Tibor Köböl (52) snaží pomáhať zdravotne postihnutým aj z pozície asistenta Silvie Shahzad, za slobodna Petruchovej, (OĽaNO), poslankyne NR SR.

Súčasnosť je však vždy determinovaná minulosťou. A tou aj my musíme začať naše predstavenie Osobnosti na vozíku. Tibor sa, rovnako ako jeho mladší brat Zoltán narodil s geneticky podmieneným ochorením – svalovou dystrofiou. Poškodené gény viac-menej postavili mantinely, medzi ktorými sa bude môcť v živote pohybovať. Prvý raz na ne narazil vo veku zhruba deväť rokov. Postupne prichádzali problémy. S behom, chôdzou, najmä po schodoch. Ťažšie sa mu zrazu stávalo zo zeme, stoličky…

„Zhoršovanie zdravotného stavu nebolo, našťastie, prirýchle. Stihol som lyžovanie, plávanie, dokonca aj tanečnú školu. Výraznejšie obmedzenia som začal pociťovať v trinástich rokoch. Vtedy som už mal problém zvládať schody bez držania sa zábradlia,“ spomínal T. Köböl na detstvo.

• T. Köböl má vášeň, ktorá od detstva pretrvala do dnešných dní

Pri svalovej dystrofii je ťažké definovať moment, kedy je človek s konečnou platnosťou odkázaný na invalidný vozík. Ide o prechodné obdobie, o postupnosť. Najprv začneme používať vozík pre istotu, kvôli neistému pohybu v dave, prípadne na prekonanie dlhších vzdialenosti.

„Tak to bolo aj u mňa. Prvý raz som sedel na vozíku, keď som mal asi 20 rokov. No vozík sa stal mojou definitívnou a neoddeliteľnou súčasťou až od roku 2005,“ uviedol T. Köböl.

Už v pubertálnom období sa u neho začala rozvíjať vášeň, ktorá pretrvala až do dnešných dní. Motorizmus ho zaujal omnoho skôr, ako mal možnosť sadnúť si za volant. Aj dnes ho nadchne pohľad na kamióny, americké autá vyrábané pred ropnou krízou, legendy ako Ford Mustang…

„K svojmu prvému autu som sa ale dostal z nutnosti. Bez auta by som nemal šancu dochádzať do školy z dediny do Lučenca a určite by som nezmaturoval. Jazdil som veľmi rád a platí to dodnes. Už síce nejazdím na klasickom osobnom aute, ale hodiny sedenia za volantom si doposiaľ vychutnávam,“ hovorí s neskrývaným nadšením Tibor.

V tejto súvislosti dodáva, že auto mu dáva slobodu a možnosti sebarealizácie. „Jazdím veľmi rád doma, ale aj v zahraničí. Teším sa z každej, aj dlhšej jazdy. A je jedno, či je to kvôli zamestnaniu alebo rodine, ktorá býva od Bratislavy vyše 300 kilometrov. Ročne najazdím relatívne veľký počet kilometrov. Myslím si, že môj dlhoročný priemer je nad 15-tisíc a za posledné dva roky sa to číslo dvíha až k 30-tisíc kilometrom ročne. Znamená to, že za svojej vodičskej kariéry som najazdil… asi 600-tisíc kilometrov 🙂. Fíííha, práve som to zrátal a tie kilometre ma poriadne prekvapili!“

• Práca, ktorá mu bola chybnými génmi predurčené

Vráťme sa ale do obdobia, kedy Tibor ukončil stredoškolské štúdium. Vystriedal, kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu, viacero zamestnaní. Aj keď v „hlbokom“ socializme veľký výber pre zdravotne postihnutého človeka veru nebol. Vyskúšal si robotnícke povolanie v strojárstve, v elektrotechnike, choval zajace pre výkup, čistil cibuľu na tony…

„Z týchto všetkých činností ma ale najviac bavil chov čistokrvných plemien psov, ktorý nerád nazývam zárobkovou činnosťou. No v konečnom dôsledku išlo aj o peniaze. Na toto obdobie si veľmi rád spomínam. Venovali sme sa tejto činnosti s bratom. Chovali sme – nie súčasne, ale postupne – plemená ako bordeauxská doga, brazílska fila, anglický buldog, mopslíky, nemecká doga. Pre mňa ozajstnou srdcovou záležitosťou, ktorá mi zostala dodnes, bol chov bordeauxskej dogy,“ prezradil Tibor Köböl.

Popri práci sa Tibor začal aktivizovať aj v oblasti, ktorá ho nakoniec celého pohltila. Svojou dôležitosťou pre ľudí, ktorým treba pomôcť v boji s úradníckym šimľom, neochotou, nevšímavosťou, niekedy až s úradníckou aroganciou. V druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sa totiž zapojil do činnosti Kolektívu muskulárnych dystrofikov, ktorý fungoval ako klub v štruktúrach Zväzu invalidov. V klube sa pracovalo na báze dobrovoľníctva, z domu. V prípade T. Köböla to bolo postupne z obce Petrovce v Rimavskosobotskom okrese, potom z Martina a ešte neskôr z Lučenca. Potom prišiel rok 1993, kedy spolu s Jozefom Kráľom a Ľudmilou Gričovou založili občianske združenie Organizácia muskulárnych dystrofikov (OMD) v Slovenskej republike. A keď sa v roku 2005 zamestnal vo Zväze telesne postihnutej mládeže, presťahoval sa do Bratislavy.

V OMD našiel konečne prácu, ktorá mu zrejme bola chybnými génmi predurčená už niekedy veľmi dávno. Venuje sa predovšetkým konkrétnym problémovým situáciám v živote jednotlivca, rodiny. Alebo osoby, ktorej sa problémy dotknutých osôb s postihnutím nejakým spôsobom dotýkajú – asistenti, opatrovatelia a pod.

• Kvôli úradníckej neochote sa samouk vypracoval medzi špičku

Ak by ste sa dnes kohokoľvek z organizácie svalových dystrofikov opýtali, potvrdí, že T. Köböl má mimoriadny prehľad v sociálnom práve. Vie sa umne pohybovať po kľukatých paragrafových cestičkách. Neraz pripravil pre nešťastného dystrofika také argumentačné brnenie, že štátny úradník, aj keby nechcel, musel konať v jeho prospech. Zvláštne však je, že T. Köböl sa na túto úroveň nedopracoval prirodzeným vývojom. Nebolo to najprv akademické vzdelanie a potom špecializácia na sociálnu oblasť.

 „Kedysi dávno som hľadal informácie, čo všetko by mohlo uľahčiť život mne, bratovi. A čo by mohlo uľahčiť život mojim rodičom pri starostlivosti o dvoch synov s postihnutím. Pomoc a ochotu informovať som akosi nenašiel. Po mnohých negatívnych skúsenostiach som sa rozhodol venovať svoj voľný čas naštudovaniu príslušných zákonov,“ hovoril T. Köböl o svojom postupnom špecializovaní sa na sociálne právo.

Neskôr sa dostal, ako sme už spomínali, ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia, do kontaktu s klubom muskulárnych dystrofikov pri Zväze invalidov. Ďalej sa zdokonaľoval v „ovládaní“ sociálnych zákonov. Svoje vedomosti a informácie posúval ďalším záujemcom. Bol to teda klasický samouk. Veď podľa ukončeného stredoškolského štúdia bol vyučený mechanik strojov a zariadení. Skôr ako zákony mu bola bližšia práca na sústruhu, fréze, NC či CNC stroji.

„Prišiel ale čas, kedy som si uvedomil, že práca s osobami s postihnutím nemôže byť iba o otázke a odpovedi. Povaha problémov býva komplexnejšia a aj riešenie zložitejšie. Nehovoriac o celkovom pozadí, to znamená o systéme sociálnej legislatívy. Rozhodol som sa preto stať študentom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. V rámci bakalárskeho štúdia som sa venoval sociálnej práci. Počas magisterského zas sociálnej pedagogike, keďže ma zaujali sociálne aspekty výchovy. A s ňou súvisiaca profylaxia v sociálnej oblasti,“ vysvetľoval expert na sociálne právo.

• T. Köböl v Národnej rade občanov so zdravotným postihnutím

Tým sa prirodzený zrod odborníka na sociálne právo ukončil. S vedomím, že vonkajšie a vnútorné podmienky sociálnej sféry, teda legislatíva a interné predpisy úradníkov, sa neustále menia. Treba ich preto pozorne sledovať, dôsledne študovať a správne interpretovať. Najdôležitejšie z tejto postupnosti sú však konečné „výstupy“ – odporúčania, zmeny, návrhy. Darí sa ich presadzovať prostredníctvom Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím (NR OZP)?

 „Je to veľmi perspektívna a dôležitá organizácia. Avšak s málo využitým potenciálom. Toto konštatovanie potrebuje vysvetlenie. NR OZP je po rokoch tvrdej práce hlavne jej predsedu Branislava Mamojku, váženým partnerom štátnych inštitúcií pri rokovaniach a obhajobe práv osôb so zdravotným postihnutím,“ zdôrazňuje T. Köböl.

Žiaľ, na druhej strane, neexistuje adekvátna forma financovania činnosti Národnej rady OZP. A preto ju jej členovia vykonávajú často s nulovým personálnym obsadením. Rada nemá na zaplatenie odborníkov, dokonca ani na odmenu pre predsedu. Preto ľudia v NR OZP robia ako dobrovoľníci len toľko, koľko času si pri hlavnom zamestnaní nájdu.

„I napriek tejto situácii NR OZP bola a je schopná pripomienkovať návrhy zákonov. Koordinovali a vypracovali sme napríklad alternatívnu správu k Dohovoru OSN. Avšak aktivity Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím (NR OZP) nie je možné ďalej rozvíjať, pokiaľ nebudú existovať účinné mechanizmy na financovanie tejto strešnej organizácie,“ jednoznačne sa vyjadril T. Köböl.

• Prioritnou agendou sú bariéry a ich odstránenie

Úplne novú pozíciu pri presadzovaní požiadaviek hendikepovaných odborníkovi na sociálne právo pred niekoľkými mesiacmi ponúkla Silvia Shahzad, poslankyňa parlamentu. Možnosť viac-menej priamo sa zapojiť do legislatívneho procesu ho najprv prekvapila a hneď na to potešila.

„Napriek tomu som sa rozhodoval ťažko. Uvedomujúc si zodpovednosť, ktorá sa s touto pozíciou spája. Nakoniec som sa na to dal. Mojou úlohou je venovať sa sociálnej sfére a v tejto oblasti pomáhať. Poslankyňa Shahzad má jasnú predstavu o prioritných témach a od toho sa odvíja aj moja pracovná náplň,“ vysvetľoval T. Köböl.

Ak by bol menej konkrétny, vo všeobecnosti by povedal, že chce poslankyni poskytnúť všetky svoje vedomosti a skúsenosti k zlepšeniu postavenia osôb so zdravotným postihnutím v spoločnosti. A bola by to pravda.

„Lenže už teraz sa venujeme konkrétnym úlohám. Prioritnou agendou sú bariéry a ich odstránenie v každej forme. Chceme sa venovať a už teraz sa venujeme sociálnemu poisteniu poberateľov peňažného príspevku na opatrovanie. Tiež možnosti dobrovoľného platenia poistenia v nezamestnanosti a nemocenského poistenia aj v prípade poistencov štátu,“ uviedol T. Köböl. „Chcem veriť, že môj prínos pri uplatnení mandátu poslankyne Shahzad sa prejaví v konkrétnych výsledkoch. Či už budú jej návrhy v NR SR schválené alebo nie, minimálne chceme dosiahnuť, aby sa dostali do povedomia ako problematika, ktorú treba riešiť.“ 

Toto konštatovanie T. Köböl vyslovil s vedomím, že možnosti opozičného poslanca sú v parlamente výrazne limitované práve z dôvodu tohto postavenia. Slovenskou špecialitou totiž je, že vládnuca koalícia iba výnimočne podporí iný než vládny či svoj poslanecký návrh. Aj keby bol najlepší z najlepších.

• Tri riešenia, ktoré štátnu kasu nijako nezaťažia

Ak už koaliční poslanci musia uznať, že opozičný návrh je dobrý, potrebný, jeho neschválenie najčastejšie odôvodňujú nedostatkom peňazí. Táto argumentácia neobstojí, lebo peniaze reálne sú, ale nesprávne prerozdelené a v nesprávnych rukách.

„Nechajme nateraz bokom peniaze. Uvediem tri riešenia, ktoré by štátnu kasu nijako nezaťažili a nám by pomohli. Prijať novelu zákonov, ktoré svojim obsahom dnes umožňujú vytváranie bariér by nás nestálo ani cent. Nemyslím pritom iba na architektonické, ale aj na informačné a komunikačné bariéry. Štátny rozpočet by nijako nezaťažila klauzula, že žiadna stavba nesmie byť odovzdaná do užívania, pokiaľ nespĺňa kritériá bezbariérovosti. Pokuty a rôzne iné „obchádzateľné“ sankcie nepomôžu! Ale nemožnosť kolaudácie do doby, kým je stavba bariérová, je dostatočnou motiváciou investorov pre rýchle konanie. Toto pravidlo by platilo aj v ďalších oblastiach, ako je doprava, školstvo či zdravotníctvo,“ hovoril o prvom „bezplatnom“ návrhu T. Köböl.

Jeho druhý návrh sa týka osamelých seniorov a osôb s postihnutím, ktorí nepotrebujú nepretržitú pomoc a starostlivosť. Avšak nemajú nárok ani na minimálnu asistenciu, nemajú opatrovateľov, nemajú peniaze na opatrovateľskú službu a pod. Nejde o jednoduchý a jednoducho realizovateľný krok. Rozhodne však ide o reálnu možnosť, keby sa umožnilo starostom využiť potenciál nezamestnaných na aktivačných prácach pre pomoc týmto osobám. Často by šlo len o nákup, prípravu paliva na zimu, niečo priniesť, niečo podať. Alebo len mať istotu, že dvakrát za deň niekto tieto osoby navštívi.

„Treťou oblasťou na bezplatné skvalitnenie terajšieho stavu je úplná zmena prístupu sociálnych pracovníkov úradov práce ku klientom. Je veľmi veľa serióznych, ochotných a fundovaných zamestnancov. Avšak veľmi často sa stretávam aj s opačným postojom, kedy osoba s postihnutím má právom pocit, že je úhlavným nepriateľom úradu. To treba zásadne zmeniť, aj keď to nie je jednoduché,“ pripomenul T. Köböl.

• Nedostatky, ktoré už mali byť odstránené
  

Hľadanie odpovedí na otázku, čo zmeniť bez balíka peňazí, vyplavilo na povrch poznania „staré“ problémy. Expert na sociálne právo preto musel upozorniť aj na nedostatky, ktoré mali byť odstránené už pred rokmi. V prvom rade, ako tvrdí T. Köböl, potrebujeme nutne doriešiť postavenie a financovanie opatrovateľov.

„Systém pomoci nemôže byť deravý. No my dnes máme veľa osamelých ľudí bez pomoci, ktorí ale pomoc nutne potrebujú. Nemajú nárok na osobnú asistenciu, obec nemá na opatrovateľskú službu a ani opatrovaná osoba na doplatenie za službu. Zároveň nie je osoba, ktorá by bola ochotná opatrovať za príspevok na opatrovanie. A nie je možné umiestniť túto osobu do sociálneho zariadenia. Neraz kvôli tomu, že odmieta opustiť domáce prostredie. Je to patová situácia… A treba sa postarať aj o tieto osoby,“ rezolútne vyhlásil T. Köböl.

Podľa jeho názoru tiež treba pretransformovať obrovské zariadenia na zariadenia rodinného typu, kde sa klient nestráca. Práve naopak, dostane sa mu adekvátnej pomoci a je priestor aj na individuálny prístup. Je tiež na čase, aby boli odstránené zo sociálnych zákonov všetky prvky, ktoré zaváňajú diskrimináciou. Napríklad pri príspevku na kúpu auta je rozhodujúci vek alebo dochádzka do školy. A vôbec sa nezohľadňuje zdravotné hľadisko, kedy pre zlý zdravotný stav ani len školu nie je možné navštevovať. Ďalším príkladom je vek pri osobnej asistencii alebo nízko postavené hranice príjmu a následná strata nároku na príspevky.

„Oblasti na riešenie je naozaj veľa. Nachádzame ich v každom segmente sociálnej politiky – bývanie, zamestnanie… Sme v období, kedy sa už roky kumulujú problémy a v rodinách s členom s postihnutím je situácia za hranicou únosnosti. Dostali sme sa do štádia, kedy ťažké zdravotné postihnutie prináša ekonomický úpadok celej rodiny. Aj s následnými patologickými javmi, pričom často dochádza až k rozpadu manželstva. Je načase, aby sme to všetko zmenili,“ uzavrel debatu T. Köböl.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/praca-ohrozuje-davky-poskytovane-tzp-3/

https://www.vozickar.info/praca-ohrozuje-davky-poskytovane-tzp-2/

https://www.vozickar.info/praca-ohrozuje-davky-poskytovane-tzp-1/

https://www.vozickar.info/v-invalidnom-voziku-za-volantom/