Z Rio de Janeiro prileteli slovenské medaily

od Ján Szabó · 19.9.2016

Páčil sa Vám článok? Prosím, ohodnoťte ho

4.6 (92.86%) 42 hlasov

V nedeľu 18. septembra XV. Paraolympijské hry v Rio de Janeiro záverečným ceremoniálom odplávali do minulosti. Pre športovcov sa otvára nové štvorročné prípravné obdobie, ktoré vyvrcholí XVI. Paraolympijskými hrami (v Japonsku) Tokio 2020.

Na detailné zhodnotenie brazílskych hier si ešte musíme počkať. Preto len dva „najviditeľnejšie“ postrehy. Prvým, základným a najdôležitejším pozitívom hier bolo, že sa nenaplnili krízové scenáre písané nedostatkom peňazí. (Spomínali sme ich v príspevku Plusy a mínusy POH pod olympijským slnkom – pozn. autora.) Paraolympijské hry v Riu de Janeiro však zasiahla iná tragédia. V sobotu 17. septembra po páde z bicykla v cestných pretekoch zomrel iránsky reprezentant Bahman Golbarnezhad. Štyridsaťosemročný ázijský šampión v jednom zo zjazdov na 84 kilometrov dlhej trati spadol a hlavou narazil o zem. Napriek rýchlemu prevozu do nemocnice ťažkým zraneniam podľahol.

Medailové stálice nahradili noví, mladí hrdinovia

Aj na detailné zhodnotenie dosiahnutých výsledkov 29 slovenských športovcov a na ich analýzu si budeme musieť počkať. Zatiaľ sa na paraolympijské hry v Rio de Janeiro pozrime cez prizmu – slovenské medaily. Pripomeňme si, že pred odletom do Ria funkcionári nášho paraolympijského hnutia chceli slovenské medaily získané od éry samostatnosti, teda od paraolympiády v Atlante 1996 zaokrúhliť na rovnú stovku. My sme v našom komentári Plusy a mínusy POH pod olympijským slnkom naznačili, že naši zdravotne znevýhodnení športovci majú na viac.

Obidva tieto predpoklady paraolympionici v Riu vysoko prekonali. Z Brazílie sa vrátili s jedenástimi medailami. Rovnaký počet medailí sme získali v Atlante 1996. O dve viac sme si doviezli len raz – v roku 2000 zo Sydney. Slovenské medaily z Ria však svojou kvalitou prevýšili doposiaľ najúspešnejšie hry v Aténach 2004. Naši športovci získali 5 zlatých a po tri strieborné a bronzové medaily.

Slovenské medaily tentokrát nepriniesol náš najúspešnejší paraolympijský šport. Stolní tenisti v Riu ani raz nedosiahli na pódiové umiestnenia. Aj keď k nemu boli veľmi blízko. Muži napríklad prehrali zápas o tretie miesto. Zo „starých matadorov“ na predošlé paraolympijské úspechy nadviazala len strelkyňa Veronika Vadovičová. Brazílske hry však zrodili dvoch nových hrdinov – boccistu Samuela Andrejčíka a cyklistu Jozefa Metelku. Obaja vzhľadom na svoj vek ešte veľmi dlho budú môcť nosiť medaily z budúcich hier pod olympijskými kruhmi. Najbližšie, ako sme už v úvode spomenuli, z japonského Tokia v roku 2020.

Vadovičová začala prvá plniť kôš – slovenské medaily

Veronika Vadovičová (33), jediná profesionálna športovkyňa v slovenskej výprave, v plnej miere zúročila náročnú prípravu a dlhodobo vynikajúce výsledky v predolympijskom období. Ako členka Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR zavelila k útoku na pódiové umiestnenia. A to vo veľkom štýle. Už v prvý súťažný deň začala plniť kôš s nápisom slovenské medaily. Získala prvú slovenskú medailu. Zlatú! Nebol to však jej jediný „pódiový“ úspech.

V kvalifikácii vzduchová puška na 10 m v stoji (ženy R2) Veronika nastrieľala 412,9 bodu, čo bol druhý najlepší výkon za Číňankou Cchuej-Ping Čang. Tá vytvorila nový paraolympijský rekord 413,4 bodu v eliminácii. Ak Veronika chcela vo finále zvíťaziť, musela pokoriť najvyššiu métu v tejto disciplíne. Jej tréner a životný partner Milan Goleňa veril, že túto hranicu dokáže preskočiť. Mal pravdu. Veronika vo finále triumfovala nástrelom 207,8 bodu pred dvojicou Číňaniek Cchuej-pching Čang (206,3) a Ja-pching Jen (183,6). Keďže výsledky z kvalifikácie sa nezapočítavajú do finále, Veronika dosiahla v disciplíne vzduchová puška na 10 m v stoji najlepší finálový nástrel v histórii paraolympiád.

Vadovičovej druhé zlato so vzduchovou puškou

Reálne druhá medaila sa Veronike začala črtať po tom, ako do finále vzduchová puška 60 rán na 10 m mix mužov a žien postúpila z prvej pozície. Aj v tejto disciplíne sa vo finále začína súťažiť od nuly. Na „minulé úspechy“ preto musela Veronika rýchlo zabudnúť a plne sa koncentrovať na záverečnú fázu súťaže. A to sa jej v plnej miere podarilo. Prvý výstrel mala na úrovni 10,2 bodu a potom nasledovala fantastická séria ďalších devätnástich na úrovni minimálne 10,5. Nevídané! Konečný výsledok – 215,5 bodu. Druhá zlatá medaila!

Na jej vynikajúci výsledok nestačila Nemka Nataša Hiltropová, ktorá jej celú súťaž dýchala na chrbát. V konečnom súčte dosiahla 211,5 bodu. Bronz získal Kórejčan Jangho Lee už s väčším odstupom. Nastrieľal 189,7 bodu. Škoda, že v tejto športovej disciplíne sa trošíčku viac šťastia neusmialo na ďalšieho slovenského reprezentanta Radka Malenovského. Nástrelom 168,3 bodu skončil na najnepopulárnejšom 4. mieste.

„Táto disciplína je veľmi ťažká, pretože je v nej vždy veľa veľmi dobrých strelcov. Ktokoľvek z pätnástich finalistov mohol získať zlato,“ vyjadrila sa Veronika po súťaži. „Je to aj o šťastí, ako to v danom okamihu vyjde. Ja som urobila maximum a podarilo sa,“ dodala.

Slovenské medaily aj so striebrom z malokalibrovky

Výpočet medailí pri mene Veronika Vadovičová sa ešte nekončí. Tretiu, tentokrát striebornú medailu si vystrieľala v disciplíne R8 – ľubovoľná malokalibrovka 3 x 20 ženy. Po kvalifikácii bola Veronika na druhom mieste s nástrelom 577 bodov za Číňankou Zhang Cuiping (583 bodov – nový paraolympijský rekord). Tretia bola ďalšia z čínskych favoritiek Yang Yaping (576 bodov). Hoci vo finále sa s výnimkou vedúcej Zhang neustále menilo poradie, naša reprezentantka opäť ukázala v závere pevné nervy. Udržala striebornú pozíciu za suverénnou Číňankou. A kôš slovenské medaily bol znovu plnší.

V apríli sme pod titulkom Športová streľba je povolaním V. Vadovičovej uverejnili rozhovor s našou úspešnou paraolympioničkou. Na otázku, čomu pripisuje výrazné zlepšenie a stabilizáciu dobrých výkonov, odpovedala: „Myslím si, že vo veľkom to súvisí so zmenami, ktoré sa udiali v mojom tréningovom procese. Zmenila som trénera, ktorý mi upravil tréningový plán a vytvoril ideálne podmienky pre prípravu. Vzduchovku trénujem doma, pretože mi tréner upravil celé podkrovie na trénovanie. Kúpil mi aj elektronický terč, na ktorý sa strieľa vo svete, a tak som mohla napredovať. Zmenili sme spolu môj strelecký vozík, kabát. Vymenili sme malokalibrovku za iný typ, čo mi pomohlo zlepšiť sa v disciplíne R6. Tú som chcela vylúčiť zo svojho tréningového procesu, keďže mi nešla. No dnes už viem aj v tejto disciplíne postúpiť do finále. Nastavili sme tiež pušky priamo na mňa, vybrali vhodné strelivo.“

Veronika sa doposiaľ zúčastnila na piatich paraolympijských hrách. Prvý raz súťažila pod olympijskými kruhmi v Sydney 2000. Potom nasledovali Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012 a Rio de Janeiro 2016. V Pekingu získala zlatú medailu v disciplíne R2 vzduchová puška v stoji a v Londýne bronzovú medailu v disciplíne R8 ľubovoľná malokalibrovka 3×20.

Nevšedný a neočakávaný príchod do paraolympijského tímu

V Rio de Janeiro bol rovnako ako Veronika úspešný cyklista Jozef Metelka (30). Na svojej prvej paraolympiáde získal dve zlaté a jednu striebornú medailu. Skôr ako budeme kráčať za jeho úspechmi, musíme sa vrátiť k rozhovoru, ktorý sme uverejnili v januári pod titulkom J. Metelka: Vždy skúšam pokoriť svoj limit. Jeho príchod do slovenského paraolympijského tímu bol totiž nevšedný a neočakávaný zároveň. Zjavil sa v ňom znenazdajky ako „kompletný a na najvyššej úrovni pripravený cyklista“.

Jozef sa po ukončení gymnázia odsťahoval do Anglicka, kde mu po nezavinenej havárii amputovali ľavú nohu pod kolenom. Napriek tomu sa začal venovať cestnej i dráhovej cyklistike. Súťažil so zdravými cyklistami. A mnohých porážal. Na otázku, ako sa dostal k paracyklistike, portálu vozickar.sk povedal: „O tomto športe som pravdupovediac predtým veľa informácií nemal. Viac som sa dozvedel až po nehode, keď som už pretekal so zdravými v Anglicku. Kamarát ma upozornil, že keď už jazdím so zdravými a porážam ich, prečo neskúsim aj paracyklistiku. Bol to nový začiatok úžasnej cesty, plnej stretnutí so super ľuďmi a formovania môjho chápania paraolympijského športu.“

Na otázku – kto mu po úraze pomohol pri etablovaní sa do paracyklistiky? – nám zase povedal: „Určite Karol Mihok a jeho ŠK Kinex Bytča, ktorý mi vybavil licenciu. Karol bol veľmi tvrdý. V mojich začiatkoch si ma väčšinou doberal, že druhé či tretie miesto nič nerieši a že najlepšie bicykle sa nedávajú porazeným. Tak som si jeho slová vzal k srdcu a dnes som už niekde inde. Hoci stále je čo vylepšovať, Karol ma rozhodne posunul tým správnym smerom.“

Zlato a striebro pod rozkrútenými pedálmi

Aj keď Jozef naplnil kôš slovenské medaily rovnakým počtom „kovov“ ako Veronika Vadovičová, putovali k nemu v opačnom poradí. Prvá bola strieborná. Získal ju na dráhe v pretekoch na 1 km s pevným štartom, pričom jeho hlavou disciplínou sú stíhacie preteky na 4 km. Skutočnosť, že táto disciplína bola pred jeho „hlavnými“ pretekmi ho sprvoti zamrzela.

„V minulosti bývali súťaže na štyri kilometre v programe hier pred kilometrom. Keď sme s trénerom Kyleigh Elliotom Mannersom zistili, že to v Riu vymenili, trochu som sa zamračil. No možno je to takto lepšie. Precítim atmosféru ostrého štartu, lepšie si otestujem dráhu, aj seba pred mojou hlavnou súťažou,“ povedal si nakoniec J. Metelka.

A v prvej súťažnej disciplíne skončil na krásnom druhom mieste s časom 1:04,194 min. Prvý bol Angličan Jody Cundy (1:02,473). S minimálnym časovým odstupom za Jozefom skončil Španiel Alfonso Cabello Llamas (1:04,494).

Slovenský reprezentant v cyklistike Jozef Metelka zažiaril zlatom s veľkým prehľadom vo svojej „hlavnej“ disciplíne. Stal sa suverénnym víťazom stíhacích pretekov mužov kategórie C4 na 4 kilometre. Tridsaťročný rodák z Piešťan bezkonkurenčne vyhral kvalifikáciu v paraolympijskom rekorde. Vo finále na miestnom Olympijskom velodróme zdolal Austrálčana Kyla Bridgwooda. Tretí skončil Kolumbijčan Diego Germán Dueňas Gómez. Slovenské medaily odrazu mali už omnoho silnejší zlatistý zvuk.

Na rovnakej trati zlatý Metelka, i bronzový Kuril

Tie isté mená sme zaznamenali aj v ďalšej cyklistickej disciplíne, ktorá vytiahla športovcov z dráhy na cestu. Časovka na 30 kilometrov (C4) mala pre Slovensko hneď dva výnimočné momenty.

Po prvý raz sa v cyklistike na stupne víťazov postavili dvaja Slováci. A Slovensko zaokrúhlilo počet paraolympijských medailí od samostatnej existencie na rovnú stovku. Slovenské medaily teda už naplnili plánovaný počet osem kusov.

Ani v tejto disciplíne súperi na suverénneho Metelku nemali. Jozef skončil prvý s časom 37:52.84 min. Pri priemernej rýchlosti 47,518 km/h sa ako jediný jazdec dostal pod hranicu 38 minút. S 30-sekundovou stratou za nim skončil, rovnako ako v disciplíne 4 km s pevným štartom, Austrálčan Kyle Bridgwood. Dlho to vyzeralo, že tretí pretne cieľovú pásku Kolumbijčan Diego Germán Dueňas Gómez (+1:50 min. na víťaza). Nakoniec ho predstihol Slovák Patrik Kuril (37), ktorý za víťazným Metelkom zaostal o 1:14 min. O tom, že získal bronzovú medailu, sa dozvedel až v mixzóne od novinárov.

„Som veľmi šťastný, zrejme to bola moja najrýchlejšia časovka v kariére a asi tento tieň už nikdy neprekročím. Som totálne prekvapený, že je to medaila. Trať totiž vyhovovala iným typom jazdcov,“ poznamenal Kuril.

Na okruhu prímestskej pláže Pontal ho potrápil bočný vietor, no napriek tomu svoju paraolympijskú premiéru pretavil do bronzovej medaily. Určite bol v tých chvíľach v spomienkach na konci leta 2005, kedy počas cyklomaratónu v Kremnických vrchoch organizátori neodstránili z cesty železnú rampu. Zbadal ju neskoro… A dochrámal si nohu.

Patrik Kuril bol malinky kúsok od druhej bronzovej medaily. Na cestných pretekoch na 84 kilometrov dlhej trati skončil na 4. mieste. Preteky mal dobre rozbehnuté. V závere bol vpredu s Talianom a Brazílčanom. Ten však do nášho jazdca zozadu vrazil a Patrik mal čo robiť, aby sa udržal na bicykli. Táto kolízia mu znemožnila zabojovať o medailovú pozíciu.

Zlato s Michaelou, striebro individuálne

Aj dve medaily v boccii nesú v sebe historický podpis pre Slovensko. V prvom rade stojí za ich ziskom najmladší účastník slovenskej výpravy – Samuel Andrejčík (na snímke prvý zľava), ktorý 20. narodeniny (10. 9.) oslávil v Riu. Samuel je zároveň najmladším medailistom v samostatnej ére Slovenska. A obidve medaily sú prvými, ktoré Slovensko získalo v tomto športovom odvetví.

Najprv náš pár Samuel Andrejčík – Michaela Balcová (Róbert Ďurkovič bol v pozícii náhradníka) získal v kategórii BC4 najcennejší kov. A kôš slovenské medaily sa znovu rozozvučal zlatým hlasom. Náš tím sa prebojoval do finále s Thajskom, ktoré dovtedy neprehralo ani jediný duel v turnaji. Slovensko nad ním ale vyhralo 6:1! Na finálovom ihrisku ich čakal ešte náročnejší súper – domáca Brazília s veľkou podporou hľadiska. Náš pár napriek tomuto hendikepu zdolal po vynikajúcom výkone domácu Brazíliu 4:2.

Reprezentačný tréner Martin Gabko (na snímke stojaci) sa po zisku prvenstva vyjadril: „Pre mňa to žiadne prekvapenie nie je. Za celé štyri roky nám ušli medailové umiestnenia iba na troch podujatiach. Tvrdo sme pracovali, aby sme boli úspešní a toto je absolútny vrchol, čerešnička na torte. Verím, že to bude motivácia aj pre ďalších.“

Róbert Ďurkovič, tentokrát ako náhradník, mal na dosah paraolympijskú medailu už v roku 2004 v Aténach. Spolu s Martinom Strehárskym skončili v olympijskom turnaji štvrtí.

Samuel sa po zisku zlata už sústredil na turnaj jednotlivcov v kategórii BC4. Od zápasu k zápasu dokazoval svoje majstrovstvo. Vo štvrťfinále zdolal Číňana Zheng Yuansena 5:0 a v semifinále ešte výraznejšie Seo Hyeon Seoka z Kórejskej republiky 6:0. Vo finále ho čakal Leung Yuk Wing z Hongkongu/Číny. Bola to vyrovnaná hra. O víťazovi rozhodli jeden, maximálne dva hody.

Yuk Wing Leung (Hong.) – Samuel Andrejčík (SR) 4:3 (0:2, 1:0, 1:1, 2:0)

Samuel v dvadsiatke „vyučuje“ o generáciu starších

Napriek zisku „iba“ striebra, ktoré zvučne padlo do koša slovenské medaily, patrí S. Andrejčík vo svojom mladom veku medzi svetovú špičku v boccii. Veď prvý veľký turnaj vyhral už ako 16-ročný. Na otázku – čím to je, že v tomto športe tak vyniká, aké má oproti iným prednosti redakcii vozickár.sk v májovom rozhovore pod titulkom Boccia dotiahne Andrejčíka do Brazílie odpovedal: „Ťažko hovoriť o prednostiach. Verím, že každý športovec, ktorý sa pretekov zúčastní, ich chce aj vyhrať. Za mojimi úspechmi sú hodiny tréningov, podpora rodičov, rodiny, priateľov. Na začiatku sme si všetky zápasy natáčali, neskôr sme robili rozbor, sledovali rôzne štýly hodov, spôsoby riešenia situácii, ktoré v hre nastali. Tak som sa pomaly učil ako hrať. Ešte aj dnes si rád sadnem za kurt cudzích hráčov a sledujem ako hrajú. A stále sa mám čo učiť.“

Dve tretie miesta zavŕšili medailovú bilanciu

Marián Kuřeja (36), jeden z dvoch slovenských atlétov sa z Ria vrátil s bronzovou medailou. Získal ju za 26,82-metrový hod kužeľom, ktorý bol len o dva centimetrov kratší ako výkon strieborného Srba Miloša Mitiča. Marián mal tak trochu smolu, pretože pri šiestom pokuse hodil kužeľ omnoho ďalej, no o takých desať centimetrov netrafil výsek, do ktorého musí kužeľ dopadnúť. Keby sa trafil presnejšie, slovenské medaily mohli zahrať striebornú pieseň.

Marián, ako tvrdia jeho priatelia, je bojovník na pohľadanie. Vtedajší dorastenecký majster Slovenska v hode oštepom si pred pätnástimi rokmi pri nešťastnom skoku do vody zlomil chrbticu. Napriek tomu sa pomaličky k športu vrátil. A z Brazílie si doviezol prvú paraolympijskú medailu.

Prvú a tiež bronzovú, si v Riu vybojoval aj lukostrelec Peter Kinik (30). Svoj štvrťfinálový súboj s Kórejčanom Koo Dong-Subom vyhral 127:125. Skloniť sa musel akurát v semifinále pred najväčším favoritom Čechom Davidom Drahoninským po výsledku 125:128. Náš majster sveta z roku 2009 sa však v zápase o tretie miesto s Nemcom Uwe Herterom po víťazstve 133:125 napokon dočkal svojho prvého paraolympijského kovu. A slovenské medaily sa zastavili na počte jedenásť kusov.

Kinikov životný osud je dôkazom, že z popola sa môže zrodiť fénix. Ako šestnásťročnému mu vlak odrezal obidve nohy a časť ľavej ruky. A dnes má na krku paraolympijskú medailu. Prvú. „Ešte je mladý, všetko má pred sebou. S jeho potenciálom môže ešte dlho vyhrávať,“ reagoval na bronz reprezentačný tréner Vladimír Majerčák.

Foto: SPV

(j.szabo@vozickar.sk)

Slovenská bilancia Rio de Janeiro 2016

Športové odvetvie	zlato	striebro	bronz
športová streľba	2	1	–
Cyklistika	2	1	1
Boccia	1	1	–
lukostreľba	–	–	1
hod kužeľom	–	–	1
Spolu	5	3	3