Zlo a trest prichádzajú vždy nečakane

Tak toto nečakal ani vo sne. Myslel si, že za svoje previnenia už bol dostatočne vytrestaný sklerózou multiplex. Potvrdili mu ju v roku 1993. Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval, až skončil na invalidnom vozíku. To ale zrejme nebol dostatočný trest za porušenie kozmických zákonov. Muselo dôjsť k niečomu ešte horšiemu.

Dvadsaťdva dní medzi životom a smrťou

Štvrtok 24. január  sa spočiatku nijako nelíšil od predošlých dní. Ráno budíček bez budíka, ranná hygiena, oblečenie, raňajky. A potom klasický presun k počítaču. Na celé odpoludnie. V čase neskorého obeda okolo štrnástej zase ohriatie prichystaného jedla.

Robiť sa mu už nechcelo. Čakanie, aby už nebol sám doma, si krátil surfovaním po internete. Pred pätnástou dostal nápad – idem chvíľu bicyklovať na novom špeciálnom stacionárnom bicykli pre vozičkárov. Možno prekonám svoj rekord. Po zložitých  „manévroch“ sa mu podarilo spojiť „stroj“ s bicyklom. A začal krútiť pedálmi. A zrejme vtedy prišiel druhý trest.

Surfovanie medzi dvoma svetmi

To je totiž všetko, čo si pamätá. Jeho partnerka prišla domov a hneď vo dverách sa dozvedela, že prekonal akýsi rekord. Nepochopila však, aký. Jeho reč bola nesúvislá, nejasná, nepresná. Proste zmätená. A keď sa mu spustil kútik na tvári, pochopila, že je najvyšší čas zavolať záchranku. Po jej príchode ešte chvíľu, hoci biedne, komunikoval aj s lekárkou. No potom upadol do bezvedomia.

Keď o tom neskôr rozmýšľal, nevedel si odpovedať na otázku, či je dobre, že sa nedozvedel najdôležitejšiu odpoveď bytia. Jeho dôverníčka, rozumne veriaca žena mu povedala, že ešte nebol na pomedzí života a smrti. Takže žiadne rozhodovanie o bytí či nebytí sa nemohlo konať. On si myslel niečo iné, ale rozhodol sa mlčať.

Len jeden bol „spravodlivý“

Všetci ostatní, tí živí, boli pripravení na jeho posledný výdych. Aj lekárka  ich na to pripravovala. Veľmi slušne im niekoľkokrát povedala, že aj s takou možnosťou treba celkom reálne rátať. A všetci jej verili. Aj keď v kútiku duše si priali, aby to nebola pravda, v duchu si už nacvičovali smútočný pochod. Mirek Zeman bol asi jediný, ktorý hovoril, že o ničom ešte nie je rozhodnuté. Vraj treba dúfať. Nikto ďalší sa však k nemu na stranu života nepripojil.

Prebratie z bezvedomia bolo veľké víťazstvo… „Mireka Zemana“. Aj keď jeho cieľom určite nie je získavať body v takej pofidernej súťaži. On len od podstaty stojí na  strane dobra, na strane života.

Pravdou však  je, že až keď v akomsi polovedomí či pri „svetlých“ chvíľach hovoril o tom, že ho treba odtiaľ uniesť, jeho zdravotný stav sa začal zlepšovať. Nakoniec sa dočkal. Z nemocnice ho prepustili. Následne ho umiestnili do Centra sociálnych služieb Orava v Tvrdošíne.

Hlavné slovo má prakticky vždy klient  

Tvrdiť, že sa tam cíti ako doma by bolo bohapusté klamstvo, ale… Takmer každý deň cvičí a jeho rehabilitačná sestra je presvedčená, že zdravotný stav sa mu viditeľne zlepšuje. Nohy začínajú reagovať na vonkajšie podnety a vraj je len otázkou času, kedy sa znovu rozhýbu. Jej optimizmus zatiaľ oslovuje aj jeho, aj keď ho prepadávajú aj „čierne“ myšlienky.

„Nemal by byť už vyliečený, netrvá to pridlho?“ vynárajú  sa z času na čas čierne myšlienky.

Ubytovanie je nadštandardné. Našla sa aj jednoposteľová izba. Nič nie je povinné a hlavné slovo má klient. Prakticky vo všetkom, čo neohrozuje jeho zdravie, život. V pravidelných intervaloch možno zaznamenávať aktivity zlepšujúce životné prostredie. Každý klient je podľa úrovne poškodenia zdravia lekárom monitorovaný a sledovaný.

Hovoriť môžeme aj o osobnej spokojnosti

Jeho zdravotný stav však nie je dobrý. Je takmer úplne imobilný, aj keď ho posadia do vozíka, sám sa nepohne. Všade ho musia dotlačiť. Jeho dôverníčka však veľmi rýchlo našla dočasné riešenie. Pozháňala elektrický vozík a dala ho prerobiť na ovládanie pravou rukou. A tak sa s malými nehodami zoznamuje s  okolitým „svetom“.

To však nebol jeho jediný problém. Píše napríklad len palcom a ukazovákom pravej ruky. Aj to nie naraz. Napriek tomu je relatívne spokojný. Jeho zdravotný stav sa vraj pomaličky  zlepšuje. Teraz treba len aktívne spolupracovať na tom, aby sa upravil minimálne na úroveň pred mozgovou cievnou príhodou.

Čo by bolo fajn. Hlavne, aby pozitívne zmeny boli viditeľné čo najskôr…

Ďalšie články z tejto kategórie:

Cory Lee Woodard – Pohľad na svet z perspektívy užívateľa invalidného vozíka

Zbyněk Sýkora až vo vozíku zistil, že je športový talent

Podivný príbeh, ktorý nemá šťastný koniec

Život vo vozíku v podobe troch príbehov