Zlomené telo nie je to isté ako zlomený človek
ZLOMENÉ TELO NIE JE TO ISTÉ AKO ZLOMENÝ ČLOVEK. JEDINÉ NAŠE ROZHODNUTIE MÔŽE ZMENIŤ CELÝ NÁŠ ŽIVOT. TÚŽBA DUŠE JE ROZHODNE DÔLEŽITEJŠIA NEŽ FYZICKÝ VZHĽAD A MOŽNOSTI TELA. „JA NIE SOM LEN MOJE TELO A VY NIE STE LEN TO VAŠE TELO.“
Toto sú slová Janine Shepherd, ktorá mala kedysi mizivé šance na prežitie. Táto Austrálčanka sa dnes venuje cestovaniu okolo sveta a motivuje ľudí zdieľaním svojho neuveriteľného príbehu. Tejto žene kedysi povedali, že už nikdy nebude chodiť ani mať deti. Dnes sa vďaka svojej vlastnej sile a túžbe pohybuje bez pomoci druhých a je hrdou mamou 3 detí. Stále lekármi klasifikovaná ako paraplegička, sa vrátila späť k behu na lyžiach. Ako sama tvrdí: „Jednoducho nepočúvam, keď mi ľudia hovoria, že niečo nemôžem.“
Napísala 5 kníh, dosiahla vysokoškolský titul, niesla pochodeň na paraolympiáde v roku 2000 a bolo jej udelené najvyššie civilné vyznamenanie v krajine – Rád Austrálie – za službu spoločnosti, inšpiráciu a prácu, ktorú urobila pre zvýšenie povedomia o výskume zranenia miechy.
24-ročná Janine sa chcela stať prvou atlétkou v austrálskej histórií, ktorá vyhrá zlato na zimnej olympiáde a tiež v behu na lyžiach na olympiáde v Calgary. Všetci ju prezývali „Mašina Janine“. V jeden deň ju však vo vysokej rýchlosti počas tréningu zrazilo 3t SUV. 10 dní bojovala v nemocnici o život, nemala takmer žiadnu šancu na prežitie. Chirurgovia sa zo všetkých síl snažili zastaviť silné krvácanie a rodina spolu s priateľmi sa pripravovali na najhoršie.
Jej túžba po živote nedovoľovala telu zomrieť. Podarilo sa jej stav stabilizovať a o dva týždne ležala na JIS v Nemocnici princa Henryho v Sydney. Bojovala navzdory neuveriteľnej bolesti. Mala zlomený krk, šesť stavcov, 5 rebier, kľúčnu kosť, pravú ruku na viacerých miestach a obe stehenné a holenné kosti. Sila nárazu spôsobila, že jej koža na temene hlavy bola oskalpovaná a museli jej ju prišiť naspäť k lebke. Dolnej polovici chrbta dominovala obria podliatina, z ktorej jej hrozila trombóza. Stratila skoro všetku krv a bola paralyzovaná od pása nadol. Mala na bruchu aj pravej nohe rozsiahle tržné rany plné štrku. „Mašina Janine“, ktorej kedysi namerali najvyššiu hodnotu okysličenia v histórií ženskej atletiky v Austrálií, potrebovala každý kúsok svojej vôle, odhodlania a túžby, aby navzdory pesimistickým prognózam lekárov prežila.
Všetko, čo mohla Janine robiť, bolo pozerať sa na svet z okna pomocou malého zrkadla zaveseného nad posteľou a modliť sa za koniec tejto nočnej mory. Stále si opakovala, že sa raz dostane z nemocničnej postele, bude zase vo svojom atletickom „ja“ a možno dokonca zvládne podľa plánu ísť na zimnú olympiádu v Calgary. Pohyb a šport bol pre ňu všetkým!
Prišla náročná operácia chrbtice, kde jej museli z miechy povyberať úlomky kostí. Našťastie sa operácia podarila, ale doktori jej oznámili smutnú správu: „poškodenie je trvalé. Máte to, čomu sa hovorí nízka paraplégia – nemáte žiaden cit od pása nadol a v najlepšom prípade sa vám vráti tak na 10 – 20 %. Po zvyšok života budete musieť používať katéter, a pokiaľ nejakým zázrakom budete môcť zase chodiť, bude to len s ortézami a s chodítkom. Musíte vo svojom živote všetko prehodnotiť, Janine.“
O 6 mesiacov neskôr opustila brány nemocnice na invalidnom vozíku. Doma ju premáhali depresie a bezmocnosť. Schudla na 36 kg a aj tie najbežnejšie úkony, ktoré boli predtým úplnou samozrejmosťou, sa pre ňu stali obrovskou výzvou. Často svojej mame hovorila: „O všetko som prišla. Prečo ja?“.
Po čase však prišiel zlom a opýtala sa inú otázku: „Prečo nie ja?“. Modlila sa ku komukoľvek, kto by ju tam hore mohol počuť: „Prosím Bože, ukáž mi, ako týmto prejsť?“. Uvedomila si, že má pred sebou jednoduchú voľbu – BUĎ SA UTÁPAŤ PO ZVYŠOK ŽIVOTA V SEBAĽÚTOSTI NAD SVOJÍM ÚDELOM, alebo VŠETKO PRIJAŤ A ZNOVU SA ZAČAŤ USILOVAŤ O ZLATO V ČOMKOĽVEK, ČO JEJ ŽIVOT PRINESIE. S posledným kúskom vôle sa „Mašina Janine“ ako Fénix vynorila z popola a čelom sa postavila ku svojej situácií. Miesto otázky: „Prečo práve ja?“ si odhodlane povedala: „A prečo nie ja? Možno je úplné dno tým najlepším miestom pre nový začiatok“, a pustila sa do reštartu svojho života.
Rozhodla sa prihlásiť na lekcie lietania v Bankstownskom letisku. Povedala si: „KEĎ NEMÔŽEM CHODIŤ, BUDEM ASPOŇ LIETAŤ“. Keď inštruktor stočil lietadlo smerom k Modrým horám v diaľke, kde sa stala osudná nehoda, vyzval Janine, aby prevzala ovládaciu páku a zamierila k jednému z vrcholov na obzore. „Keď som prevzala riadenie, ucítila som prílev slobody, ktorá mi tak chýbala. Bola som na míle ďaleko od nemocničného oddelenia, a v ten okamih som sa rozhodla, že sa stanem pilotkou,“ hovorí o svojom zážitku Janine. Nadšená z letu našla motiváciu pre svoju rehabilitáciu. Rovnako ako vo svojej atletickej kariére si začala zaznamenávať denné pokroky do tréningového denníku. Spomína si: „Keď som mala zlý deň, prehliadala som si ten denník a pripomínala som si, koľko som už toho dokázala.“ Janine si neustále stanovovala nové výzvy a ďalšie ciele. Každý malý úspech ju poháňal vpred. Medzi korekčnými operáciami a nekonečnou šnúrou rehabilitácií študovala o lietaní všetko, čo jej prišlo pod ruku.
A potom jedného dňa, navzdory všetkému prešla Janine skúškami aj lekárskym testom na získanie pilotného preukazu a mohla začať lietať. „Nebolo to síce súčasťou môjho pôvodného plánu, ale ten okamih, kedy som prvýkrát vzlietla s lietadlom úplne sama, mal rovnakú hodnotu ako zisk zlatej olympijskej medaily…“
18 mesiacov po prepustení z nemocnice sa vrátila do leteckej školy ako inštruktorka. Získala pilotnú licenciu pre komerčné lety a bez akéhokoľvek citu v nohách sa stala vyškolenou inštruktorkou akrobatického lietania. Neskôr sa tiež ako prvá žena stala riaditeľkou Austrálskeho úradu pre bezpečnosť civilného lietania.
Zdroj: James Whittaker: „Myšlením k bohatství. Odkaz a dědictví.“
Link na video, kde hovorí o jej príbehu aj s prekladom do češtiny https://www.english-video.net/v/en/1621
